zmluvná teológia
 

Čo je to zmluvná teológia a je biblická?




Otázka: Čo je to zmluvná teológia a je biblická?

Odpoveď:
Zmluvná teológia vlastne ani nie je „teológia“ v zmysle systematického súhrnu doktrín, ale je skôr rámcom na výklad Písma. Je opakom inému rámcu výkladu Písma, ktorý sa menuje „povolenecká teológia“ alebo „dispenzacionalizmus“. Dispenzacionalizmus je najrozšírenejší spôsob výkladu Písma medzi americkými evanjelikálmi. Trvá od druhej polovice 19. storočia až dodnes. Zmluvná teológia je zastúpená medzi protestantmi od čias reformácie a je rozšírená medzi reformátormi a kalvínmi.

Kým dispenzacionalizmus hľadí na rozvíjanie Písma v siedmych „povoleneckých“ častiach („povolenie“ môžeme definovať ako prostriedok, ktorým Boh zasahuje do života človeka počas určitého obdobia v dobe milosti), zmluvná teológia hľadí na Písmo cez zákon. Zmluvná teológia definuje dve prvoradé zmluvy: zmluva skutkov (ZS) a zmluva milosti (ZM). A niekedy sa spomína aj tretia zmluva: zmluva vykúpenia (ZV), ktorá predchádza druhým dvom. Budeme ešte hovoriť o týchto zmluvach. Je dôležité, aby sme si zapamätali, že rôzne zmluvy, ktoré sú spomenuté v Písme (zmluva s Noáchom, Abrahámom, Dávidom, Mojžišom a Nový zákon) sú výsledkom zmluvy skutkov alebo zmluvy milosti.

Poďme sa pozrieť na rôzne zmluvy, spomenuté v zmluvnej teológii a začneme so zmluvou vykúpenia, ktorá predchádza druhým dvom. Podľa zmluvnej teológie, ZV je zmluva medzi tromi Osobami trojstva pre vyvolenie, odpustenie a spasenie jednotlivcov na večný život. Jeden známy pastor/teológ povedal o zmluve vykúpenia: „Otec si vyberá nevestu pre svojho Syna“. Hoci ZV nie je explicitne naznačená v Písme, Písmo predsa explicitne naznačuje večný plán spasenia (Efezanom 1:3-14; 3:11; 2. Tesaloničanom 2:13; 2. Timoteovi 1:9; Jakub 2:5; 1. Petrova 1:2). Tiež, Ježiš mnohokrát hovoril o svojej službe ako o vykonávaní Božej vôle (Ján 5:3; 6:38-40; 17:4-12). Nemôžeme pochybovať, že spasenie vyvolených bol Boží zámer od samého začiatku; ZV iba formalizuje tento večný plán do jazyka zmluvy.

Z historického vykupujúceho hľadiska, zmluva skutkov je prvá zmluva, ktorú vidíme v Písme. Keď Boh stvoril človeka, postavil ho do Édenskej záhrady a prikázal mu iba jedno: „Potom Hospodin Boh rozkázal človeku: Zo všetkých stromov záhrady smieš jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť, lebo v deň, keď budeš z neho jesť, istotne zomrieš.“ (1. Mojžišova 2:16-17). V tomto príkaze vidíme jazyk zmluvy. Boh stvoril Éden pre Adama a zasľúbil večný život jemu a jeho potomkom, kým bude poslúchať Jeho prikázania. Život je odmena za poslušnosť a smrť je trest za neposlušnosť. Toto je jazyk zmluvy.

Niektorí učenci v zmluve skutkov vidia vzor, ktorý sa menuje suzerain-vassalská zmluva. V týchto typoch zmlúv, suzerain (kráľ alebo správca) ponúka zmluvne podmienky vassalovi (subjekt). Suzerain zabezpečuje požehnanie a ochranu pre vassalskú poslušnosť. V prípade zmluvy skutkov, Boh (suzerain) zasľubuje večný život a požehnanie ľudstvu (vassal, prezentovaný v Adamovi ako praotcovi ľudstva), v prípade človekovej poslušnosti voči zmluvným ustanoveniam (nebudeš jesť zo stromu). Vidíme podobnú štruktúru v zmluve, ktorú Boh podáva Izraelu skrze Mojžiša na hore Sinaj. Boh dáva zasľúbenú zem, zrekonštruovaný Éden (zem, v ktorej tečie med a mlieko), požehnanie, ochranu od nepriateľov a od Izraela očakáva, aby sa pridŕžal zmluvných ustanovení. Trest za neposlušnosť je vylúčenie zo zeme (ktoré sa stalo, keď bolo zaujaté Severné kráľovstvo v roku 722 pred n. l. a Južné kráľovstvo v roku 586 pred n. l.).

Keď Adam zlyhal v poslušnosti zmluvy skutkov, Boh ustanovil tretiu zmluvu, ktorá sa menuje zmluva milosti. V ZM, Boh zdarma ponúka hriešnikom (tým, ktorí zlyhali v poslušnosti ZS) večný život a spasenie skrze vieru v Ježiša Krista. Vidíme ustanovenia ZM hneď po páde človeka do hriechu, keď Boh prorokoval o „ženinom potomstve“ v 1. Mojžišovej 3:15. Hoci je zmluva skutkov podmienečná a zasľubuje požehnanie pre poslušnosť a kliatbu pre neposlušnosť, zmluva milosti je nepodmienečná a podáva sa slobodne na základe Božej milosti. ZM má formu starých zmluv o udelení pozemku, v ktorých kráľ dáva poddanému určitý pozemok ako dar, bez akýchkoľvek záväzkov. Niektorí možno povedia, že viera je podmienkou pre zmluvu milosti. Existuje mnoho napomenutí pre účasníkov Božej milosti v Biblii, aby zostali verní do konca, takže môžeme chápať, že viera je podmienkou pre ZM. Ale Biblia jasne učí, že spásonosná viera je dar Božej milosti (Efezanom 2:8-9).

Vidíme, že sa zmluva milosti prejavovala v rôznych bezpodmienečných zmluvách, ktoré Boh ustanovil s jednotlivcami v Biblii. Zmluva, ktorú Boh urobil s Abrahámom (že Boh bude jeho Bohom a Abrahám otcom Božieho národa) je vlastne rozšírenie ZM. Dávidova zmluva (potomkovia Dávidovi budú vždy vládnuť nad Izraelom) je tiež rozšírenie ZM. Nakoniec, Nová zmluva je záverečné rozšírenie ZM, kde Boh píše svoj zákon do naších sŕdc a úplne odpúšťa náš hriech. Jedna vec, ktorá je celkom jasná, keď sa pozeráme na tieto rôzne zmluvy je, že všetky našli svoje splnenie v Ježišovi Kristovi. Zasľúbenie Abrahámovi, že v ňom budú požehnané všetky národy je splnené v Kristovi. Dávidov potomok, ktorý bude večne vládnuť nad Božím národom bol tiež splnený v Kristovi a pravdaže aj Nová zmluva je splnená v Kristovi. Aj v Starom zákone existujú náznaky ZM. Všetky obete poukazujú na spásonosné dielo Ježiša Krista, našho Veľkňaza (Židom 8-10). Preto aj Ježiš hovorí vo svojej kázni na vrchu, že neprišiel zrušiť zákon, ale naplniť ho (Matúš 5:17).

ZM tiež vidíme v Starom zákone, keď Boh ušetril svoj národ od súdu, lebo činili pokánie. Hoci zmluvné ustanovenia ZS zasľubujú súd nad Izraelom pre ich neposlušnosť, predsa je Boh trpezlivý so svojím národom. To je odôvodnené týmto: „Boh sa spamätal na zmluvu, ktorú uzavrel s Abrahámom“ (2. Kráľov 13:23; Žalm 105; Izaiáš 29:22; 41:8); Božie zasľúbenie, že splní zmluvu milosti (ktorá je po definícii jednostranná) často premostí Jeho právo, aby dokonal zmluvu skutkov.

Toto je krátke vysvetlenie zmluvnej teológie a spôsob, ako sa pozeráme na Písmo cez perspektívu zmluvy. Otázka, ktorá sa mnohokrát vyskytuje ohľadom zmluvnej teológie je, či ZM nahrádza alebo prekonáva ZS. Inými slovami, či je ZS zastaralá, keďže je aj Stará zmluva zastaralá (Židom 8:13)? Znovu, ZS sa objavuje už v Édene, keď Boh zasľúbil život pre poslušnosť a smrť pre neposlušnosť. ZS je rozšírená v desiatich prikázaniach, v ktorých Boh znovu zasľubuje život a požehnanie pre poslušnosť a smrť a trest za neposlušnosť. Stará zmluva je viac ako morálny zákon ustanovený v desiatich prikázaniach. Stará zmluva zahŕňa i pravidlá pre uctievanie Boha. Tiež obsahuje občianske právo izraelského národa počas teokracie a monarchie. S príchodom Ježiša Krista (zasľúbený Mesiáš Starého zákona) mnohé aspekty Starého zákona sa stali zastaralé, pretože Ježiš splnil starozákonné požiadavky (Židom 8-10). Starý zákon reprezentuje „tiene“ a Kristus predstavuje „základ“ (Kološanom 2:17). Znovu, Ježiš prišiel naplniť zákon (Matúš 5:17). Ako čo aj Pavel hovorí: „Veď koľkokoľvek je zasľúbení Božích, v Ňom sú všetky; áno; preto v Ňom je aj amen na slávu Bohu skrze nás. (2. Korinťanom 1:20).

Akokoľvek, toto neruší zmluvu skutkov ako bola ustanovená v morálnom zákone. Boh žiadal svätosť od svojho ľudu v Starom zákone (3. Mojžišova 11:44) a žiada ju aj v Novom zákone (1. Petrova 1:16). Na základe toho, sme povinní splniť zmluvné ustanovenia ZS. Dobrá správa je, že Ježiš Kristus, posledný Adam a Hlava cirkvi, dokonale splnil požiadavky ZS a Jeho dokonalá spravodlivosť je dôvod, prečo Boh môže rozšíriť ZM na vyvolených. Rimanom 5:12-21 hovorí o situácii medzi Adamom a Ježišom. Adam reprezentuje ľudstvo v Édene, ktoré zlyhalo splniť ZS, a preto je on aj jeho potomstvo uvrhnuté do hriechu a smrti. Ježiš ako predstaviteľ ľudstva od jeho pokúšania na púšti po Golgotu, dokonale splnil ZS. Preto Pavel hovorí: „ako totiž všetci umierajú v Adamovi, tak všetci aj ožijú v Kristovi.“ (1. Korinťanom 15:22).

Na záver, zmluvná teológia sa pozerá na Písmo ako na prejav ZS alebo ZM. Celý príbeh dejín vykúpenia môžeme pozerať ako Božie rozvýjanie ZM z jej vznikajúcich štádií (1. Mojžišova 3:15) až po samotné splnenie v Kristovi. Vyplýva, že zmluvná teológia je vlastne kristocentrický spôsob chápania Písma, pretože sa pozerá na Starý zákon ako na zasľúbenie Krista a Nový zákon ako splnenie v Kristovi. Niektorí obvinili zmluvnú teológiu, že učí vlastne „náhradnú teológiu“ (cirkev nahrádza Izrael). Toto nie je ďaleko od pravdy. Opačne od dipencionalizmu, zmluvná teológia nevidí veľký rozdiel medzi Izraelom a cirkvou. Izrael je Boží národ v Starom zákone, cirkev (ktorá pozostáva zo Židov a pohanov) je Boží národ v Novom zákone; oba tvoria národ Boží (Efezanom 2:11-20). Cirkev nevystrieda Izrael; Cirkev je Izrael a Izrael je cirkev (Galaťanom 6.16). Všetci ľudia, ktorí majú Abrahámovu vieru sú súčasťou zmluvného národa Božieho (Galaťanom 3:25-29).

Mnoho ďalších vecí môžeme ešte povedať o zmluvnej teológii, ale najdôležitejšie je, aby sme si zapamätali, že zmluvná teológia je interpretačný rámec na pochopenie Písma. Ako sme videli, to nie je jediný rámec na výklad Písma. Zmluvná teológia a dispencionalizmus sa v mnohých veciach odlišujú a mnohokrát vedú do opačných uzáverov týkajúcich sa sekundárnych doktrín, ale obe sa držia základov kresťanskej viery: spasenie je jedine skrze vieru, vieru v Ježiša Krista a jedine Bohu patrí sláva.



Návrat na slovenskú domovskú stránku



Čo je to zmluvná teológia a je biblická?