Otázka
Mala by mať katolícka tradícia rovnakú alebo väčšiu autoritu ako Biblia?
Odpoveď
Mali by sa cirkevné tradície prijímať s rovnakou autoritou ako Písmo? Alebo by sa mali cirkevné tradície dodržiavať len vtedy, ak sú v úplnom súlade s Písmom? Odpoveď na tieto otázky zohráva rozhodujúcu úlohu pri určení toho, čomu veríte a ako žijete ako kresťan. My tvrdíme, že Písmo samotné je jediným autoritatívnym a neomylným zdrojom kresťanskej doktríny a praktického života. Tradície platia len vtedy, keď sú postavené na pevnom základe Písma a v úplnom súlade s celým kontextom Písma. V nasledujúcej časti je uvedených sedem biblických dôvodov, ktoré podporujú učenie o tom, že by sa Biblia mala prijímať ako autorita pre vieru a praktický život:
(1) Je to Písmo, o ktorom sa hovorí, že je vdýchnuté Bohom (2 Timoteovi 3:16) a je to Písmo, v ktorom sa opakuje „Tak hovorí PÁN...” Inými slovami, je to písané Slovo, ktoré sa opakovane považuje za Božie Slovo. Nikdy sa nespomína žiadna cirkevná tradícia, že by bola tiež Bohom vdýchnutá a neomylná.
(2) Je to Písmo, na ktoré sa Ježiš a apoštoli znovu a znovu odvolávajú, aby podporovali alebo bránili svoje skutky a učenie (Matúš 12:3,5; 19:4; 22:31; Marek 12:10). Existuje viac ako 60 veršov, v ktorých nachádzame slová „je napísané...”, ktoré Ježiš a apoštoli použili na podporu svojho učenia.
(3) Je to Písmo, na ktoré sa má cirkev obrátiť, aby dokázala čeliť omylom, ktoré majú prísť (Skutky 20:32). Podobne aj v Starom zákone to bolo písané slovo, ktoré sa vnímalo ako zdroj pravdy, na ktorom sa mal zakladať život človeka (Jozua 1:8; Deuteronomium 17:18-19; Žalm 1; Žalm 19:7-11; 119; atď.). Ježiš povedal, že jedným z dôvodov, prečo sa Sadúceovia mýlia ohľadom vzkriesenia je, že nepoznajú Písmo (Marek 12:24).
(4) Neomylnosť, ako vlastnosť tých, ktorý sa stanú predstaviteľmi cirkvi v rámci následníctva apoštolov, sa nikdy neuvádza. Aj v Starom aj v Novom zákone sa skôr uvádza, že riadne vymenovaní cirkevní predstavitelia mohli zaviesť Božích ľudí do omylu (1 Samuelova 2:27-36; Matúš 15:14; 23:1-7; Ján 7:48; Skutky 20:30; Galaťanom 2:11-16). Obe časti Písma napomínajú ľudí, aby študovali Písmo s cieľom určiť to, čo je pravdivé a čo je nepravdivé (Žalm 19; 119; Izaiáš 8:20; 2 Timoteovi 2:15; 3:16-17). Zatiaľ čo Ježiš učil rešpektovať cirkevných predstaviteľov (Matúš 23:3), výstrahu, ktorú apoštoli nasledovali, vidíme na príklade ich odtrhnutia od autority svojich cirkevných predstaviteľov v prípade, že bola proti tomu, čo prikazoval Ježiš (Skutky 4:19).
(5) Ježiš porovnáva Písmo s Božím slovom (Ján 10:35). Na rozdiel od toho, keď sa jedná o cirkevné tradície, Ježiš odsudzuje niektoré tradície, pretože sú v rozpore s písaným slovom (Marek 7:1-13). Ježiš nikdy nepoužíva náboženskú tradíciu na podporu svojich skutkov alebo učenia. Pred napísaním Nového zákona bol Starý zákon jediným inšpirovaným Písmom. Existovali však doslova stovky židovských „tradícií” zaznamenaných v Talmude (zbierke komentárov, ktoré postupne zostavili židovskí rabíni). Ježiš a apoštoli mali Starý zákon aj židovskú tradíciu. Nikde v Písme sa však ani Ježiš ani žiaden z apoštolov neodvolávajú na židovské tradície. Práve naopak, Ježiš a apoštoli stokrát citujú alebo uvádzajú Starý zákon. Farizeovia obvinili Ježiša a apoštolov z „prestupovania podaného ustanovenia starších” (Matúš 15:2). Ježiš odpovedal s napomenutím, „Prečo aj vy prestupujete prikázanie Božie pre svoje podané ustanovenie?” (Matúš 15:3). Spôsob, akým Ježiš a apoštoli rozlišovali medzi Písmom a tradíciami, ktoré mali, vidno na príklade cirkvi. Ježiš výslovne kritizuje prijímanie „nariadení ľudí” ako doktrín (Matúš 15:9).
(6) Je to Písmo, ktoré má zasľúbenie, že nikdy nezlyhá, že sa celé vyplní. Znova, toto zasľúbenie nie je nikdy dané tradíciám cirkvi (Žalm 119:89,152; Izaiáš 40:8; Matúš 5:18; Lukáš 21:33).
(7) Je to Písmo, ktoré je nástrojom Ducha Svätého a Jeho prostriedkom na porážku Satana a zmenu životov (Židom 4:12; Efežanom 6:17).
„A že od detstva znáš sväté písma, ktoré ťa môžu učiniť múdrym na spasenie skrze vieru v Kristu Ježišovi. Každé písmo vdýchnuté Bohom je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravodlivosti” (2 Timoteovi 3:15-17). „K zákonu sa obráťte a k svedectvu! Istotne povedia podľa tohoto slova, istotne povie ten, kto nebude mať svitu rannej zory” (Izaiáš 8:20).
Podľa 2 Timoteovi 3:15-17 je to Písmo, ktoré je schopné dať človeku znalosť o spasení, je Bohom vdýchnuté a je to to, čím musíme byť dôkladne vyzbrojení na každý dobrý skutok. Byť „dôkladne” vyzbrojení znamená, že je to všetko to, čo potrebujeme. Písmo obsahuje informácie od Boha, ktoré sú všetkým tým, čo potrebujeme na spasenie a na prežívanie života naplneného dobrými skutkami. Podľa Izaiáša 8:20 je to „zákon a svedectvo” (pojmy, ktoré sa používali pri odvolávaní sa na Písmo, pozri Žalm 119), ktoré sú štandardom na meranie pravdy.
„A bratia hneď cez noc vyslali Pavla a Sílasa do Beree, ktorí prijdúc ta odišli do synagógy Židov. A tí boli šľachetnejší ako tí v Tesalonike a prijali slovo s celou ochotou a skúmali písma každý deň, či je tomu tak” (Skutky 17:10-11). Na tomto mieste Židia z mesta Berea boli vedení k skúmaniu učenia, ktoré počuli od Pavla podľa Písma. Neprijali jednoducho Pavlove slová ako autoritatívne. Skúmali Pavlove slová, porovnávali ich s Písmom a zistili, že sú pravdivé.
V Skutkoch 20:27-32 Pavol verejne priznáva, že „vlci” a falošní učitelia vzídu „spomedzi vás” (v rámci cirkvi). K čomu ich vlastne viedol? K „Bohu a slovu Jeho milosti”. Neviedol ich k „cirkevným predstaviteľom” (oni boli cirkevní predstavitelia) ani k tradíciám cirkvi či ku konkrétnemu dohliadajúcemu staršiemu. Pavol ich skôr smeruje k Božiemu slovu.
Keď sa to celkovo zhrnie, zatiaľ čo neexistuje ani jeden verš, ktorý by tvrdil, že Biblia samotná je našou autoritou, Biblia znova a znova uvádza príklady a napomenutia k tomu, aby sme sa obrátili k písanému Slovu ako zdroju autority pre človeka. Keď sa jedná o skúmanie pôvodu učenia proroka alebo náboženského predstaviteľa, je to Písmo, na ktoré je potrebné sa obrátiť, ako na požadovaný štandard.
Rímskokatolícka cirkev používa množstvo biblických veršov na podporu svojej tradície, ktorá by mala mať rovnakú váhu ako Písmo. Tu sú najbežnejšie používané verše spolu so stručným vysvetlením:
„Tak tedy, bratia, stojte a držte podania, ktorým ste naučení už či slovom a či naším listom” (2 Tesaloničanom 2:15). „A prikazujeme vám, bratia, v mene nášho Pána Ježiša Krista, aby ste sa stránili každého brata, ktorý sa neriadne správa a nie podľa podania, ktoré dostal od nás” (2 Tesaloničanom 3:6). Tieto verše sa vzťahujú na tradície, ktoré Tesaloničania prijali od samotného Pavla, či už v ústnej alebo písomnej forme. Nevzťahujú sa na zdedené tradície, ale na učenie, ktoré osobne prijali z úst alebo pera Pavla. Pavol neudeľuje svoje požehnanie všetkým tradíciám, ale skôr tradíciám, ktoré sám odovzdal Tesaloničanom. Je to odlišné od tradícií rímskokatolíckej cirkvi, ktoré sa dedia od štvrtého storočia a neskôr a nie z úst alebo pera niektorého z apoštolov.
„Toto ti píšem v nádeji, že naskore prídem k tebe; ale keby som meškal, aby si vedel, ako sa treba správať v dome Božom, ktorým je cirkev živého Boha, stĺp to a pevná postať pravdy” (1 Timoteovi 3:14-15). Fráza „stĺp to a pevná postať pravdy” neznamená, že cirkev je tvorcom pravdy, alebo že môže vytvárať tradíciu na doplnenie Písma. Cirkev, ktorá je „stĺp to a pevná postať pravdy” jednoducho znamená, že cirkev ohlasuje a obraňuje pravdu. Nový zákon chváli cirkevné zbory za ohlasovanie pravdy, „Lebo od vás sa rozhlásilo slovo Pánovo” (1 Tesaloničanom 1:8). Nový zákon vedie prvotných kresťanov k obrane pravdy, „…tak i v obrane a v upevňovaní evanjelia ste vy všetci mojimi spoluúčastníkmi na milosti” (Filipänom 1:7). Neexistuje jediný verš v celom Písme, ktorý by naznačoval, že cirkev má autoritu rozvíjať novú pravdu, alebo nariaďovať novú pravdu, ktorá by pochádzala z úst Božích.
„Ale Tešiteľ, Svätý Duch, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal” (Ján 14:26). Toto bolo zasľúbenie udelené samotným apoštolom. Duch Svätý pomohol apoštolom spomenúť si na všetko, čo im Ježiš povedal. Nikde v Písme sa neuvádza, že by existovala nástupnícka línia apoštolov a že by sa toto zasľúbenie vzťahovalo aj na ňu.
„A ja ti tiež hovorím, že si ty Peter, Skala, a na tej skale zbudujem svoju cirkev, a nepremôžu ju ani brány ríše smrti; a dám ti kľúče nebeského kráľovstva, a čokoľvek by si zviazal na zemi, bude zviazané aj na nebi; a čokoľvek by si rozviazal na zemi, bude rozviazané aj na nebi” (Matúš 16:18-19). Tieto verše používa rímskokatolícka cirkev na podporu svojho učenia, že Peter bol prvým pápežom a že cirkev bola vybudovaná na ňom. Ale keď to dáme do kontextu s tým, čo sa dialo v knihe Skutkov, zistíme, že Peter bol tým, ktorý otvoril evanjelium svetu v tom zmysle, že ako prvý kázal evanjelium Krista na Letnice (Skutky 2). Bol to on, ktorý ako prvý kázal evanjelium pohanom (Skutky 10). Takže spomínané zviazanie a rozviazanie sa dialo prostredníctvom kázania evanjelia, nie prostredníctvom akejkoľvek rímskokatolíckej tradície.
Zatiaľ čo je úplne zjavné, že Písmo uvádza dôvody v prospech svojej vlastnej autority, nikde neargumentuje za „autoritatívnu tradíciu na úrovni Písma”. V skutočnosti skôr Nový zákon hovorí proti tradíciám ako v ich prospech.
Rímskokatolícka cirkev tvrdí, že Písmo dala ľuďom Cirkev a preto Cirkev má voči nemu rovnakú alebo ešte väčšiu autoritu. Avšak aj medzi písomnosťami rímskokatolíckej cirkvi (z Prvého vatikánskeho koncilu) nájdeme potvrdenie toho, že cirkevné koncily, ktoré určovali knihy uznané za Božie Slovo, nevykonali nič viac ani menej ako to, čo už Duch Svätý predtým zjavil. A to skutočnosť, že Cirkev „nedala” Písmo ľuďom, ale jednoducho „rozpoznala” to, čo Boh prostredníctvom Ducha Svätého už ľuďom odovzdal predtým. Ako A. A. Hodge uvádza, že keď roľník rozpozná princa a je schopný ho volať menom, nedáva mu to právo panovať nad kráľovstvom. A podobne, to, že cirkevný koncil rozpoznal knihy, ktoré boli vdýchnuté Bohom a získal tak definíciu vlastností Bohom inšpirovaných kníh, nedáva cirkevnému koncilu rovnakú autoritu ako majú tieto knihy.
Záverom možno povedať, že nedá sa nájsť jediný verš, ktorý by tvrdil, že „popri písanom Slove by mala byť našou autoritou pre vieru a praktický život aj tradícia”. Zároveň je potrebné uznať, že starozákonní pisatelia, Ježiš a apoštoli sa opakovane obracajú k Písmu ako k svojmu meradlu, pričom to isté odporúčajú každému, kto by ich chcel nasledovať.
English
Mala by mať katolícka tradícia rovnakú alebo väčšiu autoritu ako Biblia?
