Otázka
Čo bola protestantská reformácia?
Odpoveď
Aby sme pochopili históriu protestantskej cirkvi a reformácie, je dôležité, aby sme najprv pochopili, že jedným z tvrdení, ktoré rímskokatolícka cirkev vyhlasuje, je nástupníctvo apoštolov. To jednoducho znamená, že si rímskokatolícka cirkev nárokuje na jedinečnú autoritu nad všetkými ostatnými cirkvami a denomináciami, pretože si nárokuje na líniu rímskokatolíckych pápežov späť dozadu celé storočia, až po samotného apoštola Petra. V jej ponímaní to dáva rímskokatolíckej cirkvi jedinečnú autoritu, ktorá prekonáva všetky ostatné denominácie alebo cirkvi. Podľa Katolíckej encyklopédie sa toto nástupníctvo apoštolov „vyskytuje len v katolíckej cirkvi”, pričom žiadne iné „oddelené cirkvi nemajú naň platný nárok”.
Práve toto nástupníctvo apoštolov je dôvod, prečo si rímskokatolícka cirkev nárokuje na jedinečnú autoritu na interpretáciu Písma a ustanovovanie doktrín, ako aj na najvyššieho vodcu v osobe pápeža, ktorý je neomylný (bez chyby), keď hovorí „ex cathedra”— teda pri vykonávaní svojho úradu ako pastora a učiteľa všetkých kresťanov. A preto, podľa rímskokatolíckeho ponímania, učenie a tradície rímskokatolíckej cirkvi tak, ako pochádzajú od pápeža, sú rovnako neomylné a autoritatívne ako samotné Písmo. Toto je jedným z hlavných rozdielov medzi rímskokatolíkmi a protestantami, ktorý bol jedným zo základných dôvodov protestantskej reformácie.
Samozrejme, že rímskokatolíci nie sú jediný, ktorí sa pokúšajú nárokovať si jedinečnú autoritu prostredníctvom nástupníctva apoštolov, alebo vysledovaním koreňov svojej cirkvi späť k pôvodným apoštolom. Napríklad, východná ortodoxná cirkev si tiež nárokuje na nástupníctvo apoštolov, hoci jej nárok je veľmi podobný ponímaniu rímskokatolíckej cirkvi. K rozkolu medzi východnou ortodoxiou a rímskym katolicizmom došlo až pri „Veľkej schizme” v roku 1054 n.l. Existuje aj niekoľko protestantských denominácií alebo skupín, ktoré sa pokúšajú stanoviť „pokrvnú líniu”, ktorú je možné vysledovať späť cez celé storočia až k cirkvi prvého storočia a samotným apoštolom. Aj keď sa títo protestanti nepridržiavajú nástupníctva apoštolov s cieľom ustanoviť autoritu v zmysle „pápeža” ako neomylného vodcu, napriek tomu vnímajú toto prepojenie na prvotnú cirkev prinajmenšom ako určitú mieru oprávnenia na ustanovenie autority svojich doktrín a praktík.
Problém s ktorýmkoľvek z takýchto pokusov o vysledovanie línie nástupníctva späť k apoštolom, či sa už týka rímskokatolíckej cirkvi, východnej ortodoxnej alebo protestantskej cirkvi, spočíva v tom, že je to všetko snaha o odvodenie alebo podporu autority toho, čomu veria a čo učia z nesprávneho zdroja o skutočnom alebo vnímanom prepojení s apoštolmi namiesto odvodzovania autority z Božieho Slova. Pre kresťanov je dôležité si uvedomiť, že priame nástupníctvo apoštolov nie je pre cirkev ani denomináciu nevyhnutné na to, aby mala autoritu. Boh dal a zachoval najvyššiu autoritu pre všetky záležitosti viery a praktického života v Jeho Svätom Slove, Biblii. Preto autorita jednotlivých súčasných cirkví alebo denominácií nepochádza z nejakého zväzku s cirkvou prvého storočia a apoštolov. Namiesto toho, pochádza jedine a priamo z písaného Božieho Slova. Učenie cirkvi alebo denominácie je pre kresťanov autoritatívne a záväzné len vtedy, ak reprezentuje skutočný význam a jasné učenie Písma. Toto je dôležitá myšlienka, ktorú je potrebné si uvedomiť v súvislosti s porozumením prepojenia medzi protestantizmom a rímskokatolíckou cirkvou, ako aj dôvod, prečo sa protestantská reformácia odohrala.
Aby sme pochopili históriu kresťanstva a tvrdenia o nástupníctve apoštolov, ako aj tvrdenie rímskokatolíckej cirkvi, že je jediná skutočná cirkev s jedinečnou autoritou, je dôležité si uvedomiť zopár kľúčových myšlienok. Najprv si musíme uvedomiť, že dokonca aj za čias apoštolov a cirkvi prvého storočia boli falošní učitelia a falošné učenia významný problém. Vieme to, lebo varovania pred heréziami a falošnými učiteľmi sa nachádzajú vo všetkých neskorších spisoch Nového zákona. Sám Ježiš upozorňoval na to, že títo falošní učitelia budú ako „vlci v ovčom rúchu” (Matúš 7:15) a že budú „kúkoľ aj pšenica” existovať spolu až do dňa súdu, kedy On oddelí spasených od zatratených, skutočného „znovuzrodeného” veriaceho od tých, ktorí Ho naozaj neprijali (Matúš 13:24-30). Toto je dôležité pri pochopení histórie cirkvi, pretože takmer od úplného začiatku falošní učitelia a falošné učenia napádali cirkev a zavádzali ľudí. Napriek tomu vždy existovali aj skutočne „znovuzrodení” veriaci, ktorí sa pevne pridržiavali biblickej doktríny spasenia samotnou milosťou skrz vieru jedine v Kristovi, a to celé stáročia, dokonca aj v tom najtemnejšom období stredoveku.
Druhá vec, ktorú si musíme uvedomiť, ak chceme správne porozumieť histórii cirkvi je, že slovo katolícky jednoducho znamená „všeobecný”. Je to dôležité, lebo v prvotných kresťanských spisoch v prvom a druhom storočí, keď sa pojem „katolícky” používal, vzťahoval sa na „všeobecnú cirkev” alebo „telo Krista”, ktoré je vytvorené zo „znovuzrodených” veriacich z každého pokolenia a z každého jazyka, ľudu a národa (Zjavenie 5:9; 7:9). Avšak tak, ako mnoho slov, aj slovo „katolícky” začalo časom naberať nový význam, alebo sa začalo používať v novom zmysle. V priebehu času sa pojem „všeobecnej” či „katolíckej” cirkvi začal postupne vyvíjať do predstavy, že všetky cirkevné zbory spolu sformujú jednu cirkev, a to nielen duchovne, ale aj viditeľne, pričom sa rozšíri po celom svete. Toto nesprávne chápanie povahy viditeľnej cirkvi (ktorá vždy obsahovala „pšenicu aj kúkoľ”) a neviditeľnej cirkvi, (tela Kristovho, ktoré je tvorené len znovuzrodenými kresťanmi) viedlo k predstave viditeľnej Svätej katolíckej cirkvi, mimo ktorej neexistuje žiadne spasenie. Práve z tohto nesprávneho chápania povahy všeobecnej cirkvi sa zrodila rímskokatolícke cirkev.
Pred konverziou Konštantína na kresťanstvo v roku 315 n.l. boli kresťania prenasledovaní rímskou vládou. S jeho obrátením sa kresťanstvo stalo povoleným náboženstvom Rímskej ríše (a neskôr sa stalo oficiálnym náboženstvom), a tak sa „viditeľná” cirkev spojila s mocou rímskej vlády. Toto manželstvo cirkvi a štátu viedlo k sformovaniu rímskokatolíckej cirkvi a v priebehu času spôsobilo, že rímskokatolícka cirkev zdokonalila svoju doktrínu a rozvinula svoju štruktúru takým spôsobom, ktorý najlepšie slúžil účelom rímskej vlády. V tom čase protirečiť rímskokatolíckej cirkvi bolo rovnaké ako protirečiť rímskej vláde, čo so sebou prinášalo kruté tresty. Preto, ak niekto nesúhlasil s niektorou doktrínou rímskokatolíckej cirkvi, bolo to vážnym previnením, ktoré často viedlo k exkomunikácii a niekedy dokonca aj k smrti.
Napriek tomu sa však v priebehu dejín našli „znovuzrodení” kresťania, ktorí povstali a vzopreli sa sekularizácii rímskokatolíckej cirkvi a prekrúteniu viery, ktoré nasledovalo. Prostredníctvom tejto kombinácie cirkvi a štátu časom rímskokatolícka cirkev účinným spôsobom umlčala tých, ktorí oponovali akejkoľvek z jej doktrín alebo praktík, pričom sa skutočne stala takmer univerzálnou cirkvou v rámci celej Rímskej ríše. Vždy sa vyskytli „hniezda” odporu voči nebiblickým praktikám a učeniu rímskokatolíckej cirkvi, boli však relatívne malé a izolované. Pred protestantskou reformáciou v šestnástom storočí, muži ako John Wycliffe v Anglicku, Ján Hus v Československu a John of Wessel v Nemecku všetci položili svoje životy za svoj odpor voči niektorým nebiblickým učeniam rímskokatolíckej cirkvi.
Odpor voči rímskokatolíckej cirkvi a jej falošnému učeniu vyvrcholilo v šestnástom storočí, keď rímskokatolícky mních menom Martin Luther zverejnil svojich 95 tvrdení (alebo téz) proti učeniu rímskokatolíckej cirkvi na dverách zámockého kostola vo Wittenbergu v Nemecku. Lutherovým zámerom bolo zaviesť reformáciu do rímskokatolíckej cirkvi, pričom zároveň spochybnil autoritu pápeža. Popri odmietnutí Lutherovho volania po reformácii a návratu k biblickým doktrínam a praktikám zo strany rímskokatolíckej cirkvi začala protestantská reformácia, z ktorej sa zrodili štyri základné skupiny či tradície protestantizmu: luteránska, reformovaná, anabaptistická a anglikánska. V tom čase Boh vzbudil zbožných mužov v rôznych krajinách s cieľom opäť vrátiť cirkevné zbory po celom svete k svojim biblickým koreňom a biblickým doktrínam a praktikám.
Protestantská reformácia vyplývala zo štyroch základných otázok respektíve doktrín, o ktorých boli reformátori presvedčení, že sa v nich rímskokatolícka cirkev mýli. Tieto štyri otázky či doktríny sú: Akým spôsobom dochádza k spaseniu človeka? V čom spočíva náboženská autorita? Čo je cirkev? A čo je podstatou kresťanského života? V rámci odpovedí na tieto otázky protestantskí reformátori ako boli Martin Luther, Ulrich Zwingli, John Calvin a John Knox stanovili to, čo je známe ako „Päť solas” (sola ako latinský výraz pre slovo jedine) reformácie. Týchto päť bodov doktríny bolo ústrednou myšlienkou protestantskej reformácie a bolo to práve tých päť základných biblických doktrín, na základe ktorých sa títo protestantskí reformátori postavili proti rímskokatolíckej cirkvi, pričom odporovali požiadavkám, aby odvolali svoje učenie, aj za cenu straty života. Je to týchto päť základných doktrín protestantskej reformácie:
1—„Sola Scriptura” alebo Jedine Písmo: potvrdzuje biblickú doktrínu, že jedine Biblia je výhradnou autoritou pre všetky záležitosti viery a praktického života. Písmo a jedine Písmo je štandardom, na základe ktorého sa musia posudzovať všetky učenia a doktríny cirkvi. Tak, ako Martin Luther výrečne povedal, keď bol vyzvaný, aby odvolal svoje učenie, „Pokiaľ nebudem presvedčený na základe Písma a prostého rozumu - nebudem akceptovať autoritu pápežov a koncilov, pretože si navzájom odporujú - moje svedomie je otrokom Božieho Slova. Nemôžem odvolať a ani nič neodvolám, pretože ísť proti vlastnému svedomiu by nebolo ani správne ani bezpečné. Tak mi Boh pomáhaj. Amen".
2—„Sola Gratia”, Spasenie jedine milosťou: potvrdzuje biblickú doktrínu, že spasenie sa získava jedine Božou milosťou a že sme zachránení pred Jeho hnevom jedine Jeho milosťou. Božia milosť v Kristovi je nielen nevyhnutná, ale je absolútne jedinou účinnou príčinou spasenia. Táto milosť je nadprirodzeným dielom Ducha Svätého, ktorý nás privádza ku Kristovi, tým, že nás oslobodzuje od otroctva hriechu a kriesi nás z duchovnej smrti k duchovnému životu.
3—„Sola Fide”, Spasenie jedine vierou: potvrdzuje biblickú doktrínu, že ospravedlnenie sa získa jedine milosťou skrz samotnú vieru kvôli samotnému Kristu. A to sa udeje vierou v Krista, keď Jeho spravodlivosť sa pričíta nám ako jediné možné uspokojenie Božej dokonalej spravodlivosti.
4—„Solus Christus”, Jedine v Kristovi: potvrdzuje biblickú doktrínu, že spasenie sa nachádza v samotnom Kristovi a že Jeho bezhriešny život a náhradné odčinenie našich hriechov samotné postačujú na naše ospravedlnenie a zmierenie s Bohom Otcom. To, čo by sa hlásalo, by nebolo evanjelium, keby sa neohlasovalo zástupné dielo Krista a nevyžadovala sa viera v Krista a Jeho dielo.
5—„Soli Deo Gloria”, Jedine z Božej milosti: potvrdzuje biblickú doktrínu, že spasenie je z Boha a dokonal ho Boh jedine kvôli Svojej Sláve. Potvrdzuje, že ako kresťania Ho musíme neprestajne oslavovať a žiť naše celé životy pred tvárou Boha, pod autoritou Boha a jedine na Jeho slávu.
Týchto päť dôležitých a základných doktrín je príčinou protestantskej reformácie. Stoja v centre toho, v čom sa rímskokatolícka cirkev zmýlila vo svojej doktríne a prečo bola protestantská reformácia nevyhnutná na návrat cirkevných zborov po celom svete k správnej doktríne a biblickému učeniu. Sú rovnako dôležité pri hodnotení cirkvi a jej učenia dnes ako boli aj vtedy. V mnohých ohľadoch sa väčšina protestantského kresťanstva musí viesť k návratu k týmto základným doktrínam viery, podobne ako reformátori vyzvali rímskokatolícku cirkev v šestnástom storočí, aby urobila to isté.
English
Čo bola protestantská reformácia?
