Otázka
Čo je to katolícka sviatosť svätej Eucharistie? Aká je katolícka definícia oslavy svätej Eucharistie?
Odpoveď
Katolíci považujú svätú Eucharistiu / katolícku omšu za najdôležitejšiu a najvyššiu formu bohoslužby. V skutočnosti je účasť na omši povinnosťou, pričom jej nesplnenie sa považuje za smrteľný hriech, a to každú nedeľu a určité dni prikázaných sviatkov. Omša sa delí na dve časti, liturgiu slova a liturgiu Eucharistie. Liturgia slova sa skladá z dvoch čítaní (jedno zo Starého zákona a jedno z Nového zákona), zodpovedajúceho žalmu, čítania evanjelia, homílie (alebo kázne) a všeobecných príhovorov (zvaných aj prosby).
Ústrednou časťou omše je jej druhá časť, liturgia svätej Eucharistie. Vtedy majú katolíci účasť na tele a krvi Ježiša vo forme chleba a vína, ktoré sa podávajú zhromaždeniu veriacich. Podľa Biblie sa to vykonáva na pamiatku Krista (1 Korinťanom 11:23-25, porovnaj Lukáš 22:18-20 a Matúš 26:26-28). Avšak podľa katechizmu katolíckej cirkvi, paragraf 1366, „Eucharistia je teda obeta, lebo sprítomňuje (robí prítomnou) obetu kríža, je jej pamiatkou a aplikuje jej ovocie.” Tento katechizmus pokračuje v paragrafe 1367:
Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta: „Lebo jediná a tá istá je obeť, ten istý obetuje teraz službou kňazov, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži; rozdielny je iba spôsob obetovania.” „A keďže v tejto božskej obete, ktorá sa koná vo svätej omši, je prítomný a nekrvavým spôsobom sa obetuje ten istý Kristus, ktorý na oltári kríža, raz navždy obetoval seba samého krvavým spôsobom na oltári kríža, je obsiahnutý a podávaný nekrvavým spôsobom . . . táto obeta je skutočne zmierna.”
V knihe Malachiáša, tento prorok predpovedá odstránenie starého obetného systému a zriadenie novej obete: „Nemám vo Vás záľuby, hovorí Hospodin Zástupov, a nechcem obetného daru obilného z vašej ruky. Lebo od východu slnca až po jeho západ je veľké moje meno medzi národami, a na každom mieste sa kadí a obetuje môjmu menu, a to čistý obetný dar obilný, lebo moje meno je veľké medzi národami, hovorí Hospodin Zástupov” (Malachiáš 1:10-11). To znamená, že jedného dňa bude Boh oslavovaný medzi pohanmi, ktorí Mu budú prinášať čisté obete na všetkých miestach. Katolíci to vnímajú ako Eucharistiu. Avšak zdá sa, že apoštol Pavol má na to odlišný názor: „Prosím vás tedy, bratia, pre rôzne milosrdenstvo Božie, že by ste ta dali svoje telá v živú obeť svätú a ľúbu Bohu, rozumnú to svätoslužbu” (Rimanom 12:1). Eucharistia sa môže podávať len na vybraných miestach: cirkvách zasvätených a požehnaných podľa zákona katolíckeho kánonu. Myšlienka dávania svojich tiel ako živých obetí lepšie zapadá do jazyka predpovede, ktorá hovorí, že obete sa budú prinášať „na každom mieste”.
Rímskokatolícka cirkev verí, že chlieb a víno svätej Eucharistie sa stáva skutočným telom a krvou Ježiša. Svoj systém uvažovania sa snaží podporiť pasážami, ako sú Ján 6:32-58; Matúš 26:26; Lukáš 22:17-23; a 1 Korinťanom 11:24-25. Tridentský koncil v roku 1551 n.l. oficiálne stanovil: „zasvätením chleba a vína sa uskutočňuje premena celej substancie chleba na substanciu tela Krista nášho Pána a celá substancia vína na substanciu jeho krvi. Túto premenu svätá katolícka cirkev vhodne a správne nazvala transubstanciáciou” (Sekcia XIII, kapitola IV; porov. kánon II). Účasťou na Eucharistickom pokrme cirkev učí, že katolíci napĺňajú Jána 6:53: „Amen, amen vám hovorím, že ak nebudete jesť tela Syna človeka a piť jeho krvi, nemáte v sebe života.”
Čo to ale v skutočnosti znamená? Ježiš ďalej pokračuje a hovorí, že „Duch je, ktorý oživuje; telo nič neosoží. Slová, ktoré vám ja hovorím, sú duch a sú život” (Ján 6:63-64). Takže, ak „telo nič neosoží”, prečo by sme mali jesť telo Ježiša na to, aby sme mali večný život? To by nedávalo zmysel, pokiaľ by nám Ježiš nepovedal, že slová, ktoré nám hovorí, sú „duch”. Ježiš nám tým hovorí, že toto nie je doslovné učenie, ale duchovné. Tento jazyk dokonale nadväzuje na vyššie uvedené vyhlásenie apoštola Pavla: „že by ste ta dali svoje telá v živú obeť svätú a ľúbu Bohu, rozumnú to svätoslužbu” (Rimanom 12:1).
V židovskom myslení sa chlieb prirovnával k Tóre, pričom „jej jedenie” bolo čítanie a porozumenie Božej zmluvy (porov. Deuteronomium 8:3). Napríklad, apokryfná kniha Sirachova uvádza „'Ktorí ma požívajú, budú väčšmi lačnieť, a ktorí ma pijú, budú väčšmi smädiť; Kto ma počúva, nezažije zahanbenie, ktorí sa namáhajú v mojej službe, nezhrešia.' Toto všetko je obsahom knihy života a zmluvy s Najvyšším, a tak možno poznať pravdu. Mojžiš sprostredkoval Zákon ako pravidlo spravodlivosti, ako dedičstvo Jakubovho rodu a prisľúbenia dané Izraelovi” (Sirachova 24:29-33). Citovanie zo Siracha na tomto mieste nie je jeho potvrdením ako Písma; slúži len na ilustráciu toho, ako židovský ľud chápal Mojžišov zákon. Je dôležité pochopiť prirovnanie chleba s Tórou, aby sme docenili to, o čo Ježišovi v skutočnosti šlo.
V Jánovi 6 Ježiš vlastne hovorí zástupu, že On je nadradený Tóre (porov. Ján 6:49-51) a celému Mojžišovmu systému zákonov. V pasáži od Siracha sa tvrdí, že tí, ktorí jedia Zákon, budú „väčšmi lačnieť” a „väčšmi smädiť”, a to je jazyk, na ktorý nadväzuje Ježiš, keď hovorí „kto príde ku mne, nebude nikdy lačnieť, a kto verí vo mňa, nebude nikdy žízniť” (Ján 6:35). Ježiš neprikazuje ľuďom, aby doslova jedli Jeho telo a pili Jeho krv, hovorí im podstatu celej kresťanskej doktríny: viera v samotného Ježiša („To je ten skutok Boží, aby ste verili v Toho, ktorého On poslal” Ján 6:29, s pridaním dôrazu). Preto je katolícka interpretácia Jána 6 nebiblická.
Po druhé, v Jánovi 6 je úplne jasná analógia dní Mojžiša a jedenia manny. Za čias Mojžiša bola manna Božím obstaraním jedla pre Židov, keď putovali v divočine. V Jánovi 6 však Ježiš tvrdí, že On je skutočnou mannou, chlebom z nebies. Týmto vyhlásením Ježiš tvrdil, že je úplným Božím zaistením spasenia. Manna bola Božím zabezpečením oslobodenia od hladovania. Ježiš je Božím zabezpečením oslobodenia od večného zatratenia. Rovnako ako sa musela konzumovať manna, aby zachovala životy Židov, tak sa musí konzumovať Ježiš (úplne prijatý vierou) na prijatie spasenia.
Je úplne zjavné, že v Jánovi 6 Ježiš poukazoval na seba ako na chlieb života a povzbudzoval svojich nasledovníkov, aby jedli Jeho telo. Z toho však nevyplýva uzáver, že Ježiš učil to, na čo sa katolíci odvolávajú ako na transubstanciáciu. Večera Pánova / kresťanské prijímanie / svätá Eucharistia nebola ešte vtedy zriadená. Ježiš nezriadil svätú Eucharistiu / omšu / Večeru Pánovu až do Jána, kapitola 13. A preto vkladať Večeru Pánovu do Jána 6 je neoprávnené. Ako bolo naznačené vyššie, najlepšie sa pochopí táto pasáž vo svetle príchodu k Ježišovi, vo viere, kvôli spaseniu. Keď Ho príjmeme ako Spasiteľa, s úplnou dôverou v Neho, vtedy budeme „jesť Jeho telo” a „piť Jeho krv”. Jeho telo bolo zlomené (pri Jeho smrti) a Jeho krv bola vyliata, aby sa zaistilo naše spasenie. 1 Korinťanom 11:26, „Lebo koľkokoľvek ráz by ste jedli tento chlieb a pili tento kalich, zvestujete smrť Pánovu, až dokiaľ nepríde.”
Či už je katolícka definícia svätej Eucharistie ako „znovuobetovanie” Krista alebo „znovuprinesenie” Kristovej obete - oba koncepty sú nebiblické. Kristus nepotrebuje byť znovu obetovaný. Kristova obeť nepotrebuje byť opätovne prinášaná. Židom 7:27 vyhlasuje, „ktorý nepotrebuje každého dňa ako najvyšší kňazi, obetovať obeti najprv za svoje vlastné hriechy a potom za hriechy ľudu. Lebo to učinil RAZ NAVŽDY tak, že obetoval sám seba.” Podobne aj 1 Petrova 3:18 vyhlasuje, „Lebo aj Kristus RAZ trpel a zomrel za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby nás priviedol k Bohu ...” A on je zmierením za naše hriechy, no, nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta (1 Jána 2:2). Preto sa Kristova obeť nemusí znova prinášať. Namiesto toho, Kristova obeť sa má prijať vierou (Ján 1:12; 3:16). Jedenie Kristovho tela a pitie Jeho krvi sú symboly úplného prijatia Jeho obete z našej strany, a to milosťou prostredníctvom viery.
English
Čo je to katolícka sviatosť svätej Eucharistie? Aká je katolícka definícia oslavy svätej Eucharistie?
