Otázka
Ako si uctíme násilného rodiča?
Odpoveď
Jednou z najťažších otázok, ktorú si kresťan môže položiť, je otázka, ako si uctiť násilného rodiča, ako to požaduje Boh v piatom z desiatich prikázaní (2. kniha Mojžišova 20:12). Bolo by to oveľa jednoduchšie, keby Boh žiadal len to, aby sme si ctili svojich rodičov, ak sú k nám dobrí, láskaví a milujúci, ale toto prikázanie jednoducho hovorí, aby si ctil svojho otca a matku, bez akýchkoľvek výhrad. Je veľa zranených a poškodených ľudí, pre ktorých je takmer nemožné toto dodržiavať.
Slovo „zneužívanie“ má širokú definíciu. Dieťa môže byť vychovávané, dobre oblečené a nakŕmené, pričom všetky jeho potreby sú uspokojené, okrem tak dôležitých potrieb ako láska a uznanie. Nikdy sa mu fyzicky neublíži, ale s každým ďalším rokom sa jeho duch v ňom čoraz viac scvrkáva, ako rastlina bez slnečného svetla vyschne, zúfalo sa dožaduje najmenšieho prejavu náklonnosti, až sa z neho stane zdanlivo normálny dospelý človek, ktorý je však vo vnútri ochromený ľahostajnosťou svojich rodičov.
Alebo môže byť detský duch zlomený už v ranom veku - hoci netrpí žiadnym fyzickým týraním - tým, že sa mu neustále opakuje, že je zbytočný, niekto, kto nikdy nebude na nič dobrý. Všetko, o čo sa pokúsi, je predmetom posmechu, až kým sa nevzdá snahy hocičo. Keďže veľmi malé deti prirodzene veria tomu, čo o nich rodičia hovoria, dieťa, ktoré trpí takýmto zaobchádzaním, sa postupne uzavrie do seba, stiahne sa za neviditeľnú stenu a jednoducho existuje, namiesto toho, aby žilo. Sú to deti, ktoré vyrastajú a nikdy fyzicky netrpia z rúk svojich rodičov, ale napriek tomu sú zmrzačené na duchu. Ťažko nadväzujú priateľstvá a nie sú schopné nadviazať normálny vzťah s inými dospelými.
Vyššie opísané formy zneužívania detí sú jemnejšie. Samozrejme, existuje aj zjavnejší druh týrania - dieťa, ktoré je zanedbávané, kopané a bité, a čo je ešte horšie, sexuálne zneužívané. Teraz prichádza veľká otázka: ako dodržiavať Božie prikázanie, aby sme si ctili rodičov, ktorí sa k vlastným deťom správajú tak kruto.
V prvom rade si treba uvedomiť, že Boh je náš milujúci nebeský Otec, ktorý nestanovuje len pravidlá a nečaká, že ich budeme dodržiavať, ale ktorého pravidlá sú tu pre naše konečné dobro. Ak ho naozaj túžime poslúchať bez ohľadu na to, ako nemožné sa to zdá, On je ochotný a dychtivý pomôcť nám nájsť cestu. Najprv si, samozrejme, musíme vytvoriť láskyplný, dôverný vzťah s naším nebeským Otcom, čo môže byť nesmierne ťažké pre tých, ktorí nikdy nepoznali, čo je to láska a dôvera. Tí, ktorí sú v takejto situácii, musia urobiť jeden malý krok a povedať Bohu vo svojom srdci: „Chcem sa naučiť milovať ťa a dôverovať ti - prosím, pomôž mi.“ On odpovie. On je jediný, kto môže zmeniť emócie a postoje a napraviť poškodené vzťahy a zlomené srdcia (Lukáš 4:18).
Keď sa náš vzťah s Ním upevní, môžeme k Nemu s dôverou ísť a zveriť Mu svoje problémy s vedomím, že nás vypočuje a odpovie (1. Jánov 5:14-15). Každé Božie dieťa, ktoré je ochotné takto mu dôverovať, začne pociťovať pôsobenie Ducha Svätého na svoje srdce. Boh vezme srdce, ktoré sa v dôsledku zneužívania v detstve premenilo na kameň, a začne svoje úžasné záchranné dielo, ktorým toto srdce premení na srdce z mäsa a citov (Ezechiel 36:26).
Ďalším krokom je ochota odpustiť. Bude sa to zdať úplne nemožné, najmä pre tých, ktorí trpeli najhorším druhom zneužívania, ale u Boha je možné VŠETKO (Marek 10:27). V dušiach týchto tragických obetí sa bude ukrývať horkosť, ale nie je nič, čo by Duch Svätý nemohol zmierniť, ak je dotyčný človek ochotný. Jediné, čo je potrebné, je denne predkladať situáciu Otcovi všetkého milosrdenstva a hovoriť s ním o tom, že z ľudského hľadiska je nemožné, aby takéto zlé správanie - najmä od rodičov, ktorí boli poverení, aby nás ako deti milovali a vychovávali - mohlo byť niekedy odpustené.
Netreba sa báť priznať Bohu neschopnosť odpustiť. Je pravda, že neodpustenie je hriech, ale to je len úmyselné neodpustenie, keď sme zatvrdili svoje srdce a sľúbili si, že už nikdy nebudeme uvažovať o odpustení tým, ktorí nám tak veľmi ublížili. Božie dieťa, ktoré ide k svojmu Otcovi prosiť o pomoc s niečím, čo samo nedokáže, nenájde nahnevaného, hroziaceho Boha, ale Otca, ktorý má len srdce plné ohromujúcej lásky, súcitu, milosrdenstva a túžby pomôcť.
Keď na nás Duch Svätý nežne začne svoje uzdravujúce dielo, zistíme, že sa na svojich rodičov pozeráme inak. Možno nám Duch odhalí, že dotyční rodičia, alebo aspoň jeden z nich, sa v detstve sami správali rovnako a buď vôbec netušia, čo nám citovo spôsobili, alebo ich správanie k nám bolo odreagovaním ich nahromadeného hnevu. Aj keď pre ich správanie nemáme vysvetlenie, Boh vyžaduje, aby sme sa k nemu obrátili o pomoc pri odpúšťaní, aby sa naša vlastná duša a duch postupne neotrávili horkosťou.
Existujú svedectvá tých, ktorí trpeli neuveriteľnou krutosťou a nedostatkom lásky zo strany svojich rodičov, a predsa - keď sa naučili úplne sa spoliehať na milosrdenstvo a silu Všemohúceho Boha - postupne našli uzdravenie pre svoje srdcia, odpustenie a láskyplný postoj k svojim rodičom. Tým, že svojich rodičov vydali Bohu, videli, že aj ich rodičia sa začali meniť, a slávnym koncom tohto príbehu bola milujúca rodina šťastne zjednotená pod Bohom. V liste Efezanom 6:2-3 sa píše: „Cti svojho otca a svoju matku — to je prvé prikázanie s prisľúbením —,aby sa ti dobre vodilo a dlho si žil na zemi.“
English
Ako si uctíme násilného rodiča?
