Otázka
Ako rozhodneme, ktoré knihy patria do Biblie, keď Biblia nehovorí, ktoré knihy patria do Biblie?
Odpoveď
Ak má byť Písmo našou jedinou autoritou, na základe akej autority vieme, ktoré knihy patria do Biblie – keďže Biblia neuvádza, ktoré knihy by v Biblii mali byť? Toto je veľmi dôležitá otázka, pretože reťaz je taká silná, aký silný je jej najslabší článok. Existuje v reťazci komunikácie Boha s ľudstvom slabý článok? Ak áno, potom zlyhá celý reťazec a komunikácii sa v konečnom dôsledku nedá dôverovať.
Pozrime sa na rôzne „prepojenia“ tvoriace Božiu komunikáciu s nami: najprv prišla Božia túžba komunikovať. Toto bolo zakorenené v Jeho láske, pretože tá najláskavejšia vec, ktorú môže dobrý Boh urobiť, je zjaviť sa svojmu stvoreniu. Potom nasledovalo skutočné odovzdávanie Božieho Slova prostredníctvom ľudských pisateľov. Išlo o proces, ktorý Biblia nazýva „inšpirácia“, v ktorom Boh vdychoval slová, ktoré ľudia zaznamenali (2. Timoteovi 3:16). Potom prišlo šírenie, keď bolo Slovo odovzdané poslucháčom prostredníctvom kázania, alebo inými prostriedkami. Potom prišlo rozpoznanie, keď Boží ľud odlíšil Sväté písmo od iných náboženských spisov. A potom zachovanie, vďaka ktorému Božie Slovo prežilo až do súčasnosti, napriek mnohým pokusom o jeho zničenie. A nakoniec, osvietenie, keď Duch Svätý otvára porozumenie veriaceho, aby prijal Slovo.
A to je „reťaz“ – demonštrácia Božej lásky v inšpirácii, šírení, rozpoznávaní, uchovávaní a osvetľovaní Jeho Slova. Veríme, že Boh bol zapojený do každého kroku procesu, pretože prečo by Boh zašiel tak ďaleko, aby inšpiroval svoje Slovo a potom ho nezachoval? Prečo by sa k nám prihováral, a potom by nás neviedol v rozpoznávaní Jeho reči?
Toto rozpoznanie Božieho Slova sa zvyčajne nazýva „kanonicita“. S opatrnosťou hovoríme, že Boh stanovil kánon a cirkev ho objavila. Kánon Písma nevytvorila cirkev; skôr ho cirkev objavila, alebo rozpoznala. Inými slovami, Božie Slovo bolo inšpirované a autoritatívne od svojho počiatku – „stojí pevne v nebesiach“ (Žalm 119:89) – a cirkev jednoducho rozpoznala túto skutočnosť a prijala ju.
Kritériá, ktoré cirkev použila na rozpoznávanie a zhromažďovanie Božieho slova, sú nasledovné:
1) Bola kniha napísaná Božím prorokom?
2) Bolo posolstvo pisateľa potvrdzované zázrakmi?
3) Hovorí kniha pravdu o Bohu bez klamstva, alebo protirečenia?
4) Dokazuje kniha Božiu schopnosť premieňať životy?
5) Bola kniha prijatá ako Božie Slovo ľuďmi, ktorým bola prvýkrát odovzdaná?
Z týchto kritérií bolo najdôležitejšie to prvé – napísal knihu prorok? Jeho dôsledok, „Dostala kniha apoštolské schválenie?“, bolo hlavnou skúškou kanonicity v ranej cirkvi. Toto kritérium je logickým výsledkom poznania toho, kým bol „apoštol“. Apoštoli boli obdarovaní Bohom, aby boli zakladateľmi a vodcami cirkvi, takže je rozumné akceptovať, že cez nich prišlo Slovo, ktoré vedie cirkev.
Apoštolom bol prisľúbený Duch pravdy, ktorý im pripomenie, čo povedal Kristus (Ján 14:26) a uvedie ich do „všetkej pravdy“ (Ján 16:13). Po Kristovom nanebovstúpení dostali apoštoli nadprirodzené dary, ktoré umožnili ich prácu a potvrdili ich posolstvo (Skutky 2:4). Božia rodina je „vybudovaná na základe apoštolov a prorokov“ (Efezanom 2:20). Vzhľadom na osobitné poverenie apoštolov dáva zmysel, že cirkev urobila z apoštolátu primárnu skúšku kánonickosti. Evanjelium podľa Matúša sa teda považovalo za kánonické (napísal ho apoštol); a prijaté bolo aj Markovo evanjelium s jeho úzkym spojením s apoštolom Petrom.
Keď sa písal Nový zákon, jednotlivé knihy a listy boli okamžite prijaté ako Božie Slovo a šírené na úžitok ostatným. Tesalonická cirkev prijala Pavlovo slovo ako Slovo Božie (1. Tesaloničanom 2:13). Pavlove listy kolovali medzi cirkvami aj počas apoštolských čias (Kolosanom 4:16). Peter rozpoznal Pavlove spisy ako inšpirované Bohom a prirovnal ich k „zvyšku Písma“ (2. Petra 3:15-16). Pavol citoval Evanjelium podľa Lukáša a nazval ho „Písmo“ (1. Timoteovi 5:18). Toto rozšírené prijatie je v ostrom kontraste s niekoľkými diskutovanými knihami, ktoré sa nejaký čas tešili obmedzenej priazni, no nakoniec boli zamietnuté ako nekánonické.
Neskôr, keď sa heréza rozšírila a niektorí v cirkvi sa začali dožadovať prijatia falošných náboženských spisov, cirkev múdro usporiadala koncil, aby oficiálne potvrdila, že akceptujú 27 kníh Nového zákona. Kritériá, ktoré použili, im umožnili objektívne rozlíšiť to, čo dal Boh, od toho, čo je ľudského pôvodu. Dospeli k záveru, že zostanú pri knihách, ktoré boli všeobecne akceptované. Rozhodli sa tak pokračovať v „učení apoštolov“ (Skutky 2:42).
English
Ako rozhodneme, ktoré knihy patria do Biblie, keď Biblia nehovorí, ktoré knihy patria do Biblie?
