Otázka
Monergizmus vs. synergizmus – ktorý názor je správny?
Odpoveď
O tejto téme sa v cirkvi búrlivo diskutuje už celé stáročia. Nie je prehnané povedať, že táto debata sa týka samotného jadra evanjelia. Najprv si definujme dva pojmy. Keď hovoríme o monergizme vs. synergizme, teologicky hovoríme o tom, kto prináša našu spásu. Monergizmus, ktorý pochádza zo zloženého gréckeho slova, ktoré znamená „pracovať sám“, je názor, že jedine Boh ovplyvňuje naše spasenie. Tento názor zastávajú predovšetkým kalvinistické a reformované tradície a je úzko spätý s tým, čo je známe ako „náuky milosti“. Synergizmus, ktorý tiež pochádza zo zloženého gréckeho slova, ktoré znamená „spolupracovať“, je názor, že Boh spolupracuje s nami pri uskutočňovaní spasenia. Zatiaľ čo monergizmus je úzko spojený s Jánom Kalvínom, synergizmus je spojený s Jacobom Arminiusom a jeho názory výrazne formovali moderný evanjelikálny svet. Kalvín a Arminius nie sú tvorcami týchto názorov, ale sú najznámejšími zástancami kalvinizmu a arminianizmu.
O týchto dvoch názoroch sa veľa diskutovalo na začiatku 17. storočia, keď Arminiovi nasledovníci publikovali 5 článkov protestu-The Five Articles of the Remonstrance (FAR), dokument uvádzajúci, kde sa ich teológia líši od teológie Kalvína a jeho nasledovníkov. Ústredný bod v tejto diskusii je medzi kalvinistickou doktrínou bezpodmienečnej voľby a arminiánskou doktrínou podmienenej voľby. Ak niekto verí, že vyvolenie je bezpodmienečné, potom bude inklinovať k monergistickému pohľadu na spásu. Naopak, ak niekto zastáva názor, že vyvolenie je založené na Božom predzvedení toho, kto v Neho uverí, potom inklinuje k synergickému pohľadu.
Názor na bezpodmienečné vyvolenie je uvedený vo Westminsterskom vyznaní viery: „Tých jednotlivcov z ľudstva, ktorí sú predurčení k životu, si Boh vyvolil pred tým, ako bol založený svet, podľa svojho večného a nezmeniteľného zámeru a skrytej rady (uznesenia) a ľúbosti svojej vôle. Boh ich vyvolil v Kristovi pre večnú slávu, len zo svojej zvrchovanej [slobodne udelenej a na nich jednotlivo upriamenej] milosti a lásky, bez čohokoľvek, čo by tieto stvorenia v sebe mali ako podmienku alebo príčinu pohnúť Boha k takejto voľbe.“ (WCF III.5). Ako vidíme, bezpodmienečné vyvolenie učí, že Boží výber vyvolených je založený na čírej láske a potešení Jeho vôle a ničom inom. Okrem toho, Jeho voľba pri vyvolení nie je založená na tom, že predvídal vieru človeka alebo nejaké dobré skutky alebo vytrvalosť tohto človeka vo viere alebo dobrých skutkoch.
Dve klasické biblické pasáže podporujú túto doktrínu. Prvým je Efezanom 1:4-5, „ Veď ešte pred stvorením sveta si nás vyvolil, aby sme boli pred ním svätí a nepoškvrnení v láske. Podľa svojej milostivej vôle nás predurčil, aby sme boli skrze Ježiša Krista jeho synmi “. Podľa tohto úryvku sme boli Bohom vyvolení, aby sme boli v Kristovi – svätí a nepoškvrnení v láske – ešte pred stvorením sveta, a táto voľba bola založená na „zámere Božej vôle“. Ďalšou pasážou je Rimanom 9:16, „A tak teda nezáleží na tom, kto chce, ani na tom, kto beží, ale na Bohu, ktorý sa zmilúva.“ Božia voľba nezávisí od ničoho, čo robíme alebo čomu veríme, ale deje sa výlučne na základe uváženia Božieho milosrdenstva.
Podstatou kalvinizmu a monergistického argumentu je, že Boh má v úmysle ľudí skutočne zachraňovať, a nielen ich robiť spasiteľnými. Pretože všetci ľudia sa narodili v hriechu a kvôli svojej padlej prirodzenosti (úplná skazenosť), vždy odmietnu Boha; preto musí Boh konať pri spasení vyvolených bez akýchkoľvek predbežných podmienok z ich strany, ako je viera. Aby Boh udelil požehnanie spasenia a večného života vyvoleným, musí najprv odčiniť ich hriechy. Táto milosť a spása musia byť potom aplikované na vyvolených, a toto robí Duch Svätý tým, že obnoví ich ducha a pritiahne ich do spásy (neodolateľnej milosti). Napokon tých, ktorých Boh zachránil, zachová až do konca (vytrvalosť svätých). Od začiatku do konca je spása (vo všetkých svojich aspektoch) jedine dielom samotného Boha – monergizmus! Ide o to, že sú zachraňovaní konkrétni ľudia – vyvolení. Pozrime sa na Rimanom 8:28–30. V tomto úryvku vidíme, že existuje skupina ľudí, ktorých Boh „povoláva podľa svojho predsavzatia“. Títo ľudia sú označení ako „tí, ktorí milujú Boha“. Týmito ľuďmi sú aj tí, ktorí vo veršoch 29-30 sú vopred poznaní, predurčení, povolaní, ospravedlnení a oslávení. Boh je ten, kto nesie túto skupinu ľudí (tých, ktorí milujú Boha, vyvolených) od predzvedania k oslave a nikto sa na ceste nestratí.
Na podporu synergického argumentu obráťme našu pozornosť na päť článkov protestu: „1. Že Boh na základe večného, nezmeniteľného zámeru v Ježišovi Kristovi, jeho Synovi, pred založením sveta stanovil pre padlú hriešnu rasu ľudí spasenie v Kristovi, pre Krista a skrze Krista pre tých, ktorí z milosti Ducha Svätého uveria v tohto jeho Syna Ježiša a vytrvajú v tejto viere a poslušnosti viery prostredníctvom tejto milosti až do konca; a na druhej strane zanechá nenapraviteľných a neveriacich v hriechu a pod hnevom a odsúdi ich ako odcudzených od Krista podľa slova evanjelia v Jánovi 3:36: „Kto verí v Syna, má večný život. Kto však odmieta Syna, neuzrie život, ale spočíva na ňom Boží hnev.“ a podľa iných miest Písma tiež“ (FAR, článok I, zvýraznenie pridané). Tu vidíme, že spasenie je podmienené vierou a vytrvalosťou jednotlivca. Podmienečné vyvolenie hovorí o tom, že určujúcim faktorom nášho spasenia je naša schopnosť rozhodnúť sa pre Ježiša a zostať v Ňom. Tu Arminiáni tvrdia, že naša schopnosť rozhodnúť sa pre Ježiša je výsledkom univerzálnej milosti, ktorú Boh najprv dáva všetkým ľuďom, ktorá kompenzuje následky pádu a umožňuje človeku rozhodnúť sa, či prijme alebo odmietne Krista. Inými slovami, Boh musí niečo urobiť, aby vôbec umožnil voľbu spasenia, ale nakoniec je to naša voľba, ktorá nás spasí. Odkaz na Písmo, ktorý uvádza článok I, určite potvrdzuje, že tí, ktorí veria, majú večný život a tí, ktorí ho odmietajú, nemajú večný život, takže sa zdá, že táto doktrína má nejakú biblickú podporu. Synergický argument teda tvrdí, že Boh umožňuje spasenie, ale je to naša voľba, ktorá robí spasenie skutočným.
Takže zatiaľ čo monergizmus tvrdí, že Boh je nevyhnutnou aj dostatočnou podmienkou pre našu spásu, synergizmus bude súhlasiť s tým, že Boh je nevyhnutnou podmienkou, ale bude popierať Jeho dostatočnosť. Naša slobodná vôľa a Božia aktivita je to čo je dostatočné. Logicky povedané, mali by sme byť schopní vidieť chybu v synergickom argumente – že Boh v skutočnosti nikoho nespasí. Toto kladie zodpovednosť za spasenie na nás, pretože sme to my, ktorí urobíme spásu skutočnou tým že uveríme v Krista. Ak Boh v skutočnosti nikoho nespasí, potom je možné, že nikto nebude spasený. Ak Boh v skutočnosti nikoho nespasí, ako vysvetlíme také silné pasáže ako Rimanom 8:28-30? Všetky grécke slovesá v tejto pasáži sú aorist/indikatív, čo znamená, že činnosť v nich opísaná je úplná; v tejto pasáži nie je zahrnutá žiadna potenciálnosť. Z Božej perspektívy sa uskutočnila spása. Ďalej, článok IV protestu hovorí, že Božej milosti je možné odolať, a článok V tvrdí, že tí, ktorí si zvolili milosť Božiu, môžu tiež z tejto milosti vypadnúť a „vrátiť sa do tohto súčasného zlého sveta“ a stať sa „bez milosti“. Tento názor je v rozpore s jasným učením Písma, pokiaľ ide o večnú bezpečnosť veriaceho.
Ak je to tak, ako potom zareagujeme na biblickú podporu podmieneného vyvolenia (Ján 3:36)? Nedá sa poprieť, že viera je nevyhnutná na to, aby sa spasenie stalo „hotovou vecou“ v našom živote, ale kam patrí viera v poradí spásy (Ordo Salutis)? Opäť, ak vezmeme do úvahy Rimanom 8:29-30, vidíme logický vývoj spasenia. Ospravedlnenie, na ktoré sa zvyčajne hľadí, keď uvažujeme o spasení vierou, je štvrté na zozname, ktorému predchádza predpoznanie, predurčenie a povolanie. Teraz môžeme povolanie rozdeliť na nasledovné: znovuzrodenie, evanjelizácia, viera a pokánie. Inými slovami, „povolanie“ (reformovanými teológmi označované ako „účinné povolanie“) musí najprv zahŕňať znovuzrodenie mocou Ducha Svätého (Ján 3:3). Nasleduje kázanie evanjelia (Rímskym 10:14-17), po ktorom nasleduje viera a pokánie. Avšak skôr, ako sa niečo z toho môže uskutočniť, musí tomu logicky predchádzať predzvedenie a predurčenie.
To nás privádza k otázke predzvedenia. Arminiáni tvrdia, že predzvedenie sa týka toho, že Boh vopred pozná vieru vyvolených. Ak je to tak, potom to, že nás Boh vyvolil, už nie je založené na „dobrom zámere jeho vôle“, ale skôr na tom, že si Ho môžeme vybrať, napriek tomu, že sme upadli do stavu, ktorý je podľa Rimanom 8:7 nepriateľský voči Bohu a v ktorom sme neschopní to urobiť. Arminiánsky pohľad na predpoznanie je tiež v rozpore s jasným učením vyššie uvedených pasáží na podporu bezpodmienečného vyvolenia (Efezanom 1:4-5 a Rimanom 9:16). Tento pohľad v podstate oberá Boha o Jeho suverenitu a kladie zodpovednosť za spásu priamo na plecia stvorení, ktoré nie sú vôbec schopné sa zachrániť.
Záverom možno povedať, že váha logických dôkazov a váha biblických dôkazov podporuje monergistický pohľad na spasenie – Boh je autorom a zdokonaľovateľom nášho spasenia (Hebrejom 12:2). Ten, ktorý v nás začal dobré dielo, ho aj dokončí v deň Krista Ježiša (Filipanom 1:6). Monergizmus má nielen hlboký vplyv na to, ako sa človek pozerá na spasenie, ale aj na evanjelizáciu. Ak je spasenie založené výlučne na Božej spásonosnej milosti, potom sa nemáme dôvod chváliť a všetka sláva ide Bohu (Efezanom 2:8-9). Okrem toho, ak skutočne Boh zachraňuje ľudí, potom naše evanjelizačné úsilie musí priniesť ovocie, pretože Boh zasľúbil, že spasí vyvolených. Monergizmus rovná sa väčšia sláva Bohu!
English
Monergizmus vs. synergizmus – ktorý názor je správny?
