Otázka
Aké sú nebezpečenstvá postmodernizmu?
Odpoveď
Jednoducho povedané, postmodernizmus je filozofia, ktorá nepotvrdzuje žiadnu objektívnu ani absolútnu pravdu, najmä v otázkach náboženstva a spirituality. Pri konfrontácii s tvrdením o pravde, pokiaľ ide o realitu Boha a náboženskú prax, názor postmodernizmu je ilustrovaný vo vyhlásení „to môže byť pravda pre vás, ale nie pre mňa“. Zatiaľ čo takáto reakcia môže byť úplne vhodná pri diskusii o obľúbených jedlách alebo preferenciách voči umeniu, takýto spôsob myslenia je nebezpečný, keď sa aplikuje na realitu, pretože si zamieňa názorové záležitosti s otázkami pravdy.
Termín „postmodernizmus“ doslova znamená „po modernizme“ a používa sa na filozofický opis súčasnej éry, ktorá prišla po veku modernizmu. Postmodernizmus je reakciou (alebo možno vhodnejšie dezilúziou) na neúspešnú vieru modernizmu, že iba ľudský rozum je schopný zlepšiť ľudstvo a urobiť svet lepším miestom. Pretože jedným z presvedčení modernizmu bolo, že absolútna pravda skutočne existuje, postmodernizmus sa snaží veci „napraviť“ tak, že najprv odstráni absolútnu pravdu a všetko (vrátane empirických vied a náboženstva) prispôsobí presvedčeniam a túžbam jednotlivca.
Nebezpečenstvo postmodernizmu možno vnímať ako klesajúcu špirálu, ktorá začína odmietnutím absolútnej pravdy, čo potom vedie k strate rozdielov v otázkach náboženstva a viery a vyvrcholí filozofiou náboženského pluralizmu, ktorá hovorí, že žiadna viera alebo náboženstvo nie je objektívne pravdivé, a preto nikto nemôže tvrdiť, že jeho alebo jej náboženstvo je pravdivé a iné je nepravdivé.
Nebezpečenstvo postmodernizmu – #1 – Relatívna pravda
Postmodernistický postoj k relatívnej pravde je výsledkom mnohých generácií filozofického myslenia. Od Augustína po reformáciu intelektuálne aspekty západnej civilizácie a koncept pravdy ovládali teológovia. Ale počnúc renesanciou v 14. – 17. storočí myslitelia začali ľudstvo povyšovať do centra reality. Ak by sme sa na historické obdobia pozerali ako na rodokmeň, renesancia by bola babičkou modernizmu a jej matkou by bolo osvietenstvo. „Myslím, teda som“ Reného Descarta zosobňovalo začiatok tejto éry. Boh už nebol stredobodom pravdy, ale človek.
Osvietenstvo bolo istým spôsobom úplným zavedením vedeckého modelu racionality do všetkých aspektov pravdy. Tvrdilo, že len vedecké údaje možno objektívne pochopiť, definovať a obhájiť. Pravda, ktorá sa týkala náboženstva, bola zavrhnutá. Filozof, ktorý prispel k myšlienke relatívnej pravdy, bol Immanuel Kant a jeho dielo Kritika čistého rozumu, ktoré vyšlo v roku 1781. Kant tvrdil, že pravdivé poznanie Boha je nemožné, a tak vytvoril predel vedomostí medzi „fakty“ a „vieru. Podľa Kanta „fakty nemajú nič spoločné s náboženstvom“. Výsledkom bolo, že duchovné záležitosti boli priradené do sféry názorov a iba empirické vedy boli uznané ako schopné hovoriť o pravde. Zatiaľ čo modernizmus veril v zvrchovanosť vedy, špeciálne Božie zjavenie (Biblia) bolo vypudené z ríše pravdy a istoty.
Z modernizmu vzišiel postmodernizmus a myšlienky Friedricha Nietzscheho. Ako patrón postmodernistickej filozofie sa Nietzsche držal „perspektivizmu“, ktorý hovorí, že každé poznanie (vrátane vedy) je vecou perspektívy a interpretácie. Mnohí ďalší filozofi stavali na Nietzscheho diele (napríklad Foucault, Rorty a Lyotard) a zdieľali jeho odmietnutie Boha a náboženstva vo všeobecnosti. Odmietli tiež akýkoľvek náznak absolútnej pravdy, alebo ako to povedal Lyotard, odmietnutie metapríbehu (pravdy, ktorá presahuje všetky národy a kultúry).
Táto filozofická vojna proti objektívnej pravde má za následok, že postmodernizmus je úplne averzný voči akémukoľvek nároku na absolútnu pravdu. Takéto myslenie prirodzene odmieta všetko, čo sa vyhlasuje za neomylnú pravdu, ako napríklad Bibliu.
Nebezpečenstvá postmodernizmu – #2 – Strata rozlišovania
Veľký teológ Tomáš Akvinský povedal: „Úlohou filozofa je rozlišovať.” Akvinský chcel povedať, že pravda závisí od schopnosti rozlišovať – od schopnosti rozlíšiť „toto“ od „tamto“ v oblasti poznania. Ak však objektívna a absolútna pravda neexistuje, všetko sa stáva vecou osobnej interpretácie. Pre postmoderného mysliteľa autor knihy nemá správnu interpretáciu svojho diela; je to čitateľ, kto v skutočnosti určuje, čo kniha znamená – proces nazývaný dekonštrukcia. A vzhľadom na to, že existuje viacero čitateľov (a iba jeden autor), prirodzene existuje viacero platných interpretácií.
Takáto chaotická situácia znemožňuje robiť zmysluplné alebo trvalé rozdiely medzi interpretáciami, pretože neexistuje žiadny štandard, ktorý by sa dal použiť. To platí najmä pre otázky viery a náboženstva. Pokúšať sa robiť správne a zmysluplné rozdiely v oblasti náboženstva nie je o nič zmysluplnejšie ako argumentovať, že čokoláda chutí lepšie ako vanilka. Postmodernizmus hovorí, že nie je možné objektívne rozsudzovať konkurenčné tvrdenia o pravde.
Nebezpečenstvo postmoderny - #3 - Pluralizmus
Ak absolútna pravda neexistuje a ak neexistuje spôsob, ako robiť zmysluplné rozlišovanie čo je správne/nesprávne medzi rôznymi vierovyznaniami a náboženstvami, potom prirodzeným záverom je, že všetky presvedčenia musia byť považované za rovnako platné. Správny termín pre toto praktické pôsobenie v postmodernizme je „filozofický pluralizmus“. Pri pluralizme žiadne náboženstvo nemá právo vyhlasovať sa za pravdivé a ostatné súperiace vierovyznania za falošné alebo dokonca za menejcenné. Pre tých, ktorí sa hlásia k filozofickému náboženskému pluralizmu, už neexistuje heréza, snáď okrem názoru, že herézy existujú. D. A. Carson podčiarkuje obavy konzervatívneho evanjelikalizmu z toho, čo vidí ako nebezpečenstvo pluralizmu: „Vo svojich najpochmúrnejších náladách niekedy rozmýšľam, či škaredá tvár toho, čo označujem ako filozofický pluralizmus, nie je najnebezpečnejšou hrozbou pre evanjelium od vzostupu Gnostickej herézie v druhom storočí.“
Tieto progresívne nebezpečenstvá postmodernizmu – relatívna pravda, strata rozlišovania a filozofický pluralizmus – predstavujú pre kresťanstvo nebezpečné hrozby, pretože spoločne odmietajú Božie Slovo ako niečo, čo nemá skutočnú autoritu nad ľudstvom a nemá schopnosť ukázať sa ako pravdivé vo svete konkurenčných náboženstiev. Aká je odpoveď kresťanstva na tieto výzvy?
Reakcia na nebezpečenstvo postmodernizmu
Kresťanstvo tvrdí, že je absolútna pravda, že existujú zmysluplné rozdiely v otázkach správneho/nesprávneho (ako aj duchovná pravda a lož) a že na to, aby boli jeho tvrdenia o Bohu správne, musia byť akékoľvek opačné tvrdenia konkurenčných náboženstiev nesprávne. Takýto postoj vyvoláva výkriky o „arogancii“ a „neznášanlivosti“ zo strany postmodernizmu. Pravda však nie je vecou postoja alebo preferencií, a keď ju podrobne preskúmame, základy postmodernizmu sa rýchlo rúcajú a odhaľuje sa, že tvrdenia kresťanstva sú hodnoverné a presvedčivé.
Po prvé, kresťanstvo tvrdí, že absolútna pravda existuje. V skutočnosti Ježiš konkrétne hovorí, že bol poslaný urobiť jednu vec: „vydať svedectvo pravde“ (Ján 18:37). Postmodernizmus hovorí, že nič by nemalo byť označené za pravdu, no jeho pozícia je sebazničujúca – potvrdzuje aspoň jednu absolútnu pravdu: že nič nemá byť vyhlásené za pravdu. To znamená, že postmodernizmus verí v absolútnu pravdu. Jeho filozofi píšu knihy, v ktorých uvádzajú veci u ktorých očakávajú, že ich čitatelia prijmú ako pravdu. Zjednodušene povedané, jeden profesor povedal: „Keď niekto hovorí, že nič také ako pravda neexistuje, žiada vás, aby ste mu neverili. Tak mu neverte."
Po druhé, kresťanstvo tvrdí, že medzi kresťanskou vierou a všetkými ostatnými vierami existujú zmysluplné rozdiely. Malo by byť zrejmé, že tí, ktorí tvrdia, že zmysluplné rozdiely neexistujú, v skutočnosti rozlišujú. Pokúšajú sa ukázať rozdiel v tom, čo považujú za pravdivé oni, a čo uvádza ako pravdu kresťanstvo. Postmodernistickí autori očakávajú, že ich čitatelia dospejú k správnym záverom o tom, čo napísali, a opravia tých, ktorí interpretujú ich dielo inak, ako zamýšľali. Opäť sa ukazuje, že ich pozícia a filozofia sú sebazničujúce, pretože dychtivo robia rozdiely medzi tým, čo považujú za správne, a tým, čo považujú za nepravdivé.
Napokon kresťanstvo tvrdí, že je univerzálne pravdivé v tom, čo hovorí o stratenom stave človeka pred Bohom, o obeti Krista za padlé ľudstvo a o oddelení medzi Bohom a každým, kto sa rozhodne neprijať to, čo Boh hovorí o hriechu a potrebe pokánia. Keď Pavol oslovil stoických a epikurejských filozofov na Marsovom pahorku, povedal: „Boh už teda nehľadí na časy nevedomosti a teraz ľudí napomína, aby všetci a všade robili pokánie“ (Skutky 17:30). Pavlovo vyhlásenie nebolo „toto platí pre mňa, ale nemusí to platiť pre vás“; skôr; bol to výlučný a univerzálny príkaz (teda metapríkaz) od Boha každému. Každý postmodernista, ktorý hovorí, že Pavol sa mýli, sa dopúšťa chyby proti svojej vlastnej pluralitnej filozofii, ktorá hovorí, že žiadna viera ani náboženstvo nie sú nesprávne. Postmodernista opäť raz porušuje svoj vlastný názor, že každé náboženstvo je rovnako pravdivé.
Tak ako nie je arogantné, keď učiteľ matematiky trvá na tom, že 2+2=4 alebo zámočník, že na zamknuté dvere sa zmestí len jeden kľúč, nie je arogantné, keď sa kresťan postaví proti postmodernistickému mysleniu a trvá na tom, že kresťanstvo je pravda a všetko, čo je proti nej, je nepravdivé. Absolútna pravda existuje a existujú dôsledky toho, že sa mýlime. Zatiaľ čo pluralizmus môže byť žiaduci v otázkach preferencií potravín, nie je užitočný v otázkach pravdy. Kresťan by mal prezentovať Božiu pravdu s láskou a jednoducho sa spýtať každého postmodernistu, ktorý je nahnevaný výhradnými tvrdeniami kresťanstva: „Stal som sa vám nepriateľom, keď vám hovorím pravdu? (Galaťanom 4:16).
English
Aké sú nebezpečenstvá postmodernizmu?
