Otázka
Čo hovorí Biblia o pápežovi / pápežstve?
Odpoveď
Učenie rímskokatolíckej cirkvi o pápežovi („pápež” znamená „otec”) je vybudované a zahŕňa nasledujúce učenia rímskokatolíckej cirkvi:
1) Kristus ustanovil Petra za vodcu apoštolov a cirkvi (Matúš 16:18-19). Tým že Kristus dal Petrovi „kľúče od kráľovstva”, ho nielen ustanovil za vodcu, ale učinil ho neomylným, keď konal a hovoril ako zástupca Krista na zemi (keď hovoril z úradu svojej právomoci alebo „ex cathedra”). Táto schopnosť konať v mene cirkvi neomylným spôsobom pri hovorení „ex cathedra” sa prenášala na následníkov Petra, čím sa Cirkvi udeľuje neomylné vedenie na zemi. Účelom pápežstva je neomylné vedenie Cirkvi.
2) Peter sa neskôr stal prvým biskupom Ríma. Ako biskup Ríma, vykonával právomoci nad všetkými ostatnými biskupmi a predstaviteľmi cirkvi. Učenie, že biskup Ríma je nad všetkými ostatnými biskupmi, čo sa týka autority, sa nazýva „nadradenosť” rímskeho biskupa.
3) Peter odovzdal svoju apoštolskú právomoc nasledujúcemu biskupovi Ríma, popri ostatných apoštoloch, ktorí odovzdali svoju apoštolskú právomoc biskupom, ktorých ustanovili do tohto úradu. Títo noví biskupovia zasa odovzdali svoju apoštolskú právomoc tým biskupom, ktorých neskôr ustanovili do tohto úradu, atď. Toto odovzdávanie apoštolskej právomoci sa nazýva „postupnosť biskupov”.
4) Na základe svojho tvrdenia o neprerušenej reťazi rímskych biskupov rímskokatolícka cirkev učí, že ona je tá pravá cirkev a že akékoľvek cirkvi, ktoré neakceptujú nadradenosť pápeža, sa od nich odštiepili ako od pôvodnej a jedinej pravej cirkvi.
Po stručnom prehľade časti učenia rímskokatolíckej cirkvi ohľadom pápežstva si položme otázku, či sú tieto učenia v súlade s Písmom. Rímskokatolícka cirkev vníma pápežstvo a právomoc neomylného učenia „matky Cirkvi” ako nevyhnutnú potrebu na vedenie Cirkvi, pričom to používa ako logickú argumentáciu toho, že to tak zariadil Boh. Ale po preštudovaní Písma zistíme nasledovné:
1) Hoci Peter zohrával rozhodujúcu úlohu pri prvotnom šírení evanjelia (časť významu veršov v Matúš 16:18-19), učenie Písma poňaté v kontexte nikde nevyhlasuje, že by mal on autoritu nad ostatnými apoštolmi či Cirkvou (pozri Skutky 15:1-23; Galaťanom 2:1-14; 1 Petra 5:1-5). A tiež sa nikde neučí, že by biskup Ríma mal mať nadradenosť nad Cirkvou. Skôr je pravdou, že sa v Písme vyskytuje jediná zmienka o Petrovi, ktorý píše z „Babylona”, čo je názov, ktorý sa niekedy používal pre Rím, nachádzajúca sa v 1 Petra 5:13. Predovšetkým na základe toho, ako aj historického nárastu vyplyvu biskupa Ríma (vďaka podpore Konštantína a rímskych cisárov, ktorí nasledovali po ňom), vzniká učenie o nadradenosti rímskeho biskupa rímskokatolíckej cirkvi. Písmo však ukazuje, že Petrovu autoritu zdieľali aj ostatní apoštolovia (Efežanom 2:19-20), pričom právomoc „rozviazania a zviazania”, ktorá mu bola pridelená, rovnako zdieľali miestne zbory, nielen ich cirkevní predstavitelia (pozri Matúš 18:15-19; 1 Korinťanom 5:1-13; 2 Korinťanom 13:10; Títovi 2:15; 3:10-11).
2) Písmo nikde netvrdí, že na to, aby sa cirkev uchránila od chýb, právomoc apoštolov sa má prenášať na tých, ktorí sú ustanovení do tejto služby (postupnosť biskupov). Postupnosť biskupov sa „vkladá” do tých veršov, ktoré rímskokatolícka cirkev používa na podporu tejto doktríny (2 Timoteovi 2:2; 4:2-5; Títovi 1:5; 2:1; 2:15; 1 Timoteovi 5:19-22). Čo však Písmo NAOZAJ učí, je to, že falošné učenia vzídu dokonca aj z radov samotných cirkevných predstaviteľov a že kresťania majú neskôr tieto ich učenia porovnávať s Písmom, ktoré jediné sa v Biblii uvádza ako neomylné. Biblia neučí, že apoštolovia sú neomylní, okrem toho, čo bolo prostredníctvom nich napísané a začlenené do Písma. Pavol, keď hovorí k predstaviteľom cirkvi vo veľkom meste Efez, spomína príchod falošných učiteľov, pričom v boji proti takýmto omylom ich NEVEDIE k „apoštolom a tým, ktorí by ďalej niesli ich autoritu”, ale skôr ich vedie k „Bohu a slovu Jeho milosti...” (Skutky 20:28-32).
Znova pripomeňme, že Biblia učí, že je to Písmo, ktoré sa má používať ako meradlo na odlíšenie pravdy od omylu. V Galaťanom 1:8-9 Pavol hovorí, že nejde o to, KTO učí, ale o to, ČO sa učí s cieľom odlíšiť pravdu od omylu. Zatiaľ čo rímskokatolícka cirkev naďalej vynáša kliatbu „anathema” nad tými, ktorí odmietnu autoritu pápeža, túto kliatbu si vyhradzuje Písmo nad tými, ktorí by učili iné evanjelium (Galaťanom 1:8-9).
3) Zatiaľ čo rímskokatolícka cirkev vníma postupnosť biskupov ako logicky nevyhnutnú na to, aby mohol Boh bezchybne viesť Cirkev, Písmo tvrdí, že Boh to pre svoju cirkev zariadil prostredníctvom:
(a) Neomylného Písma (Skutky 20:32; 2 Timoteovi 3:15-17; Matúš 5:18; Ján 10:35; Skutky 17:10-12; Izaiáš 8:20; 40:8; atď.) Poznámka: Peter hovorí o Pavlových listoch ako o rovnakej kategórii na úrovni ostatných častí Písma (2 Petra 3:16),
(b) Kristove nikdy nekončiace kňažstvo v nebesiach (Židom 7:22-28),
(c) Zoslanie Ducha Svätého, ktorý uvádzal apoštolov do pravdy po Kristovej smrti (Ján 16:12-14), obdarúva veriacich pre prácu v službe, vrátane učenia (Rimanom 12:3-8; Efežanom 4:11-16) a ktorý používa písané slovo ako svoj hlavný nástroj (Židom 4:12; Efežanom 6:17).
Zatiaľ čo skutočne existovali dobrí (v ľudskom ponímaní) a morálni muži, ktorí slúžili ako pápežovia rímskokatolíckej cirkvi, vrátane Jána Pavla II a pápeža Benedikta XVI, učenie rímskokatolíckej cirkvi o úrade pápeža by sa malo odmietnuť, pretože nie je „v kontinuite” s učeniami pôvodnej cirkvi, ktoré sa na nás v Novom zákone vzťahujú. Rozhodujúce je preto také zhodnotenie učenia akejkoľvek cirkvi, ktoré zabráni tomu, aby nám ušla podstata učenia Nového zákona ohľadom evanjelia, pričom neprídeme o večný život v nebesiach len my, ale nevedomky by sme na nesprávnu cestu zviedli aj ostatných (Galaťanom 1:8-9).
English
Čo hovorí Biblia o pápežovi / pápežstve?
