Otázka
Čo je to podmienená istota?
Odpoveď
„Podmienená istota“ je teologický termín používaný v súvislosti so spasením veriacich v Ježiša Krista. Opisuje trvalú kvalitu spasenia kresťana. Inými slovami, spasenie kresťana je „podmienečne bezpečné“. To vyvoláva otázku: pod akou podmienkou je spasenie veriaceho človeka isté? Zástancovia podmienečnej istoty tvrdia, že spasenie je podmienené tým, že veriaci zostane verný až do konca. Ak použijeme prirovnanie, ktoré používa Biblia, športovec musí dokončiť preteky, aby získal cenu. Tí, ktorí sa pridŕžajú učenia o podmienečnej istote, používajú ako oporu biblické pasáže, ako sú tieto:
„Povstane aj mnoho falošných prorokov a zvedú mnohých. A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska. Kto však vytrvá až do konca, bude spasený.“ (Matúš 24:11-13)
„Tak teda, bratia, sme dlžní, ale nie sami sebe, aby sme museli žiť podľa tela, lebo ak žijete podľa tela, zomriete; ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť.“ (Rimanom 8:12-14)
„Bratia, pripomínam vám evanjelium, ktoré som vám zvestoval, ktoré ste prijali, v ktorom zotrvávate a skrze ktoré ste aj spasení, ak ho zachovávate tak, ako som vám ho zvestoval, iba že by ste boli nadarmo uverili.“ (1 Korinťanom 15:1-2)
„Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať, lebo čo človek rozsieva, bude aj žať. Pretože kto rozsieva pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto rozsieva pre Ducha, z Ducha bude žať večný život. Neúnavne konajme dobro, lebo ak neochabneme, v určenom čase budeme žať..“ (Galaťanom 6:7-9)
Tieto a ďalšie verše poukazujú na podmienenosť spasenia veriaceho. V každej z týchto pasáží biblický autor (pod inšpiráciou Ducha Svätého) používa podmienkový jazyk (napr. ak vydržíš, budeš spasený), aby zdôraznil povahu istoty veriaceho v Kristovi. Aby sme si zaistili istotu spasenia, veriaci musí: 1) vydržať až do konca; 2) žiť z Ducha; 3) pevne sa držať zvestovaného slova; a 4) rozsievať Ducha. Nie je to tak, že by dar spasenia nejako chýbal, ale jednotliví veriaci sa musia úprimne usilovať o to, aby zostali verní. Slovami apoštola Pavla: „s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse“ (Filipanom 2:12).
Vzhľadom na váhu biblických dôkazov sa zdá, že názor o podmienenej istote je nespochybniteľný. Ako by mohol niekto polemizovať s názorom, že veriaci musí zostať verný až do konca, aby si zabezpečil spasenie? Táto diskusia má však aj druhú stranu. Ide o odvekú teologickú diskusiu medzi arminiánmi (tými, ktorí zastávajú podmienenú istotu) a kalvínmi (tými, ktorí zastávajú tzv. večnú istotu alebo vytrvalosť svätých). Tam, kde arminián môže citovať desiatky biblických pasáží, ktoré poukazujú na podmienenú istotu veriaceho, kalvín môže poukázať na rovnako veľké množstvo biblických pasáží, ktoré podporujú názor o večnej istote, ako napríklad tieto:
„Lebo vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a divy, aby zviedli — ak je to možné — aj vyvolených“ (Matúš 24:24)
„Som totiž presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomné, ani budúce veci, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.“ (Rimanom 8:38-39)
„Ja im dávam večný život a nezahynú naveky, nik mi ich nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší než všetci, a nikto ich nemôže vytrhnúť Otcovi z ruky.“ (Ján 10:28-29)
„V ňom ste aj vy, ktorí ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a uverili ste mu, dostali pečať prisľúbeného Ducha Svätého, ktorý je zárukou nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy.“ (Efezanom 1:13-14)
Mohli by sme vymenovať mnoho ďalších pasáží, ktoré podrobne opisujú večnú istotu pravého Kristovho nasledovníka. Pri každom z uvedených úryvkov vyniká jedna vec - večná istota veriaceho nemá vôbec nič spoločné s individuálnym úsilím veriaceho, ale so zachovávajúcou Božou milosťou, zatiaľ čo úryvky, ktoré podporujú podmienenú istotu, sa zrejme zameriavajú na schopnosť veriaceho zostať verným.
Čo si o tom všetkom máme myslieť? Učí Biblia o podmienečnej aj večnej istote? Odpoveď je „nie“. Napriek tomu musíme byť schopní zosúladiť pasáže, ktoré hovoria o tom, že veriaci zostane verný, s pasážami, ktoré hovoria o tom, že Boh zachová veriaceho až do konca. Odpoveď je v pohľade na to, čo teológovia nazvali doktrínami milosti. Doktríny milosti sa striedavo nazývajú piatimi bodmi kalvinizmu (čo je nesprávne pomenovanie, pretože Kalvín nikdy neformuloval len „päť bodov“). Tu sú v skratke uvedené doktríny milosti:
Úplná skazenosť: V dôsledku prvotného hriechu sa človek rodí úplne skazený a nie je schopný robiť nič, čo by sa Bohu páčilo, ani Boha nehľadá.
Nepodmienené vyvolenie: Kvôli skazenosti človeka musí Boh zasiahnuť, aby zabezpečil spasenie veriaceho. Boh to robí tak, že ho bezpodmienečne (t. j. človek ničím neprispieva) vyvolí k spaseniu.
Ohraničené zmierenie: Aby Boh mohol prijať tých, ktorých si vyvolil na spasenie, musí dôjsť k zmiereniu, ktoré uspokojí spravodlivý Boží súd nad ich hriechom. Boh to robí prostredníctvom obety svojho Syna, Ježiša Krista.
Neodolateľná milosť: Boh uplatňuje zásluhy tohto spasenia v „reálnom čase“ tým, že svojich vyvolených neodolateľne priťahuje k sebe obnovujúcou mocou Ducha Svätého. To sa uskutočňuje prostredníctvom kázania evanjelia.
Zachovanie svätých: Spasenie, ktoré Boh vykonal pre veriacich, je viditeľné až do konca, pretože Boh zachováva a posväcuje svojich vyvolených až do konca.
Aby sme mohli posúdiť, či je spasenie veriaceho človeka podmienečne alebo večne zabezpečené, musíme sa najprv zaoberať predchádzajúcimi piatimi bodmi učenia o milosti. Vytrvalosť svätých nie je samostatným učením, ale logicky sa opiera o ostatné štyri body. Základom doktríny je prvý bod, úplná skazenosť, z ktorého, ak je pravdivý, musia nevyhnutne vyplývať ostatné štyri body. Biblia jednoznačne učí, že človek je sám o sebe úplne neschopný prísť k Bohu pre svoju spásu (Matúš 19: 25-26; Ján 6:44; Rimanom 3:10-18).
Kritici kalvinizmu a učenia o milosti budú tvrdiť, že ak budeme učiť tieto učenia, svätosť a zbožnosť sa stratia. Inými slovami, ak je spasenie večne zabezpečené, čo obmedzuje veriaceho človeka v tom, aby ľubovoľne hrešil? Rovnakú otázku položil apoštol Pavol v liste Rimanom 6:1. Pavlova odpoveď znela, že hriech nie je zlučiteľný s novým životom v Kristovi (Rimanom 6:2-4). Učenie o milosti, ktoré zďaleka neobhajuje povolenie hrešiť, v skutočnosti viac podporuje kresťanskú zbožnosť ako učenie o podmienečnej istote. Puritáni, známi svojou zbožnosťou a prísnou oddanosťou svätému životu, boli prevažne kalvíni. V učení o milosti sa zbožnosť chápe ako vďačná odpoveď veriaceho za úžasnú Božiu milosť pri spasení (Rimanom 12:1-2). Ak sa týchto doktrín držíme a správne im veríme, skutky, ktoré konáme, sú odpoveďou na pravú lásku k nášmu milostivému Bohu, ktorý nás miloval natoľko, že nás zachránil z hriechu a biedy. Heidelberský katechizmus (jeden z prvých konfesionálnych dokumentov protestantskej reformácie a učebná pomôcka pre deti a nových veriacich) je rozdelený do troch častí: O biede človeka (náš hriešny stav); O vyslobodení človeka (Boží milostivý čin spasenia skrze Ježiša Krista) a O vďačnosti (naša odpoveď na Božiu milosť, ktorá zároveň načrtáva naše povinnosti ako kresťanov).
Ak teda prijmeme predpoklad, že učenie o milosti je pravdivé (t. j. biblické), ako to potom zosúladíme so všetkými tými pasážami, ktoré akoby podporovali podmienenú istotu? Krátka odpoveď znie, že my (veriaci) vytrváme (zostaneme verní až do konca), pretože Boh nás zachováva. Inak povedané, ak nerobíme nič, aby sme získali alebo si zaslúžili spasenie (spasenie je bezplatný dar Božej milosti), ako môžeme spasenie stratiť? Podmienená istota je prijateľná len pre tých, ktorí zároveň veria, že k svojmu spaseniu nejako prispeli (čo arminiánska teológia logicky predpokladá). To je však v rozpore s takými pasážami, ako je Efezanom 2:8-9: „Veď ste spasení milosťou skrze vieru. A to nie je z vás, je to Boží dar. Nie zo skutkov, aby sa nikto nevystatoval,“ ktoré jasne tvrdia, že k svojmu spaseniu neprispievame absolútne ničím; dokonca aj viera potrebná na prijatie daru milosti je sama osebe Božím darom.
Arminianizmus dáva človeku nakoniec dôvod na chválu. Ak vďaka spolupráci s Božím Duchom zostanem verný až do konca, môžem sa (trochu) chváliť tým, ako som dokázal zostať na ceste a dokončiť preteky. V nebi sa však nebudem chváliť ničím iným, len tým, že sa budem chváliť v Pánovi (1. Korinťanom 1:31). Učenie o podmienenej istote nie je biblické; Biblia celkom jasne hovorí, že vytrváme, pretože nás Boh zachováva.
English
Čo je to podmienená istota?
