Otázka
Budeme si pamätať naše pozemské životy, keď budeme v nebi?
Odpoveď
Izaiáš 65:17 hovorí: „lebo hľa, ja tvorím nové nebesia a novú zem, na predchádzajúce sa viac nebude spomínať a ani neprídu na myseľ.“ Niektorí si Izaiáša 65:17 vysvetľujú tak, že v nebi si nebudeme pamätať svoj pozemský život. O jeden verš skôr, v Izaiášovi 65:16, však Biblia hovorí: „Budú totiž zabudnuté predchádzajúce súženia a naozaj ukryté pred mojimi očami.“. Je pravdepodobné, že zabudnuté budú len naše „predchádzajúce súženia“, nie všetky naše spomienky. Naše spomienky budú nakoniec očistené, vykúpené, uzdravené a obnovené, nie vymazané. Neexistuje dôvod, prečo by sme nemohli mať spomienky z nášho pozemského života. Spomienky, ktoré budú očistené, sú tie, ktoré zahŕňajú hriech, bolesť a smútok. V Zjavení 21:4 sa píše: „Zotrie im z očí každú slzu a smrť už viac nebude, ani smútok, ani nárek, ani bolesť už nebude, lebo čo bolo skôr, sa pominulo.“
Skutočnosť, že sa nám predchádzajúce veci nebudú vybavovať, neznamená, že naše spomienky budú vymazané. Proroctvo môže naznačovať zázračnú kvalitu nášho nového prostredia. Nová zem bude taká veľkolepá, taká ohromujúca, že každý celkom zabudne na otročinu a hriech súčasnej zeme. Dieťa, ktoré sa v noci bojí tieňov vo svojej izbe, na druhý deň na ihrisku na svoj nočný strach úplne zabudne. Nie je to tak, že by sa spomienky vymazali, len sa mu pri slnečnom svetle nevybavujú.
Tiež je dôležité rozlišovať medzi večným stavom a súčasným nebom. Keď veriaci človek zomrie, ide do neba, ale to nie je náš konečný cieľ. Biblia hovorí o „novom nebi a novej zemi“ ako o našom večnom, trvalom domove. Oba vyššie citované úryvky (Izaiáš 65:17 a Zjavenie 21:1) sa vzťahujú na večný stav, nie na súčasné nebo. Prísľub o zotretí každej slzy príde až po súžení, po poslednom súde a po znovustvorení vesmíru.
Ján vo svojom apokalyptickom videní vidí smútok v nebi: „Keď otvoril piatu pečať, videl som pod obetným oltárom duše zabitých pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydávali. Tí zakričali mohutným hlasom: Kedy už, svätý a pravdivý Vládca, vykonáš súd a pomstíš našu krv na tých, čo bývajú na zemi?“ (Zjavenie 6:9-10). Ján je zjavne v nebi (Zjavenie 4:1-2) a vidí a počuje tých, ktorí si zjavne spomínajú na nespravodlivosť, ktorá sa im stala. Ich hlasné volanie po pomste naznačuje, že v súčasnom nebi si budeme pamätať náš život na zemi, vrátane zlých vecí. Súčasné nebo zo Zjavenia 6 je však dočasné a v Zjavení 21 ustúpi večnému stavu.
Príbeh o Lazarovi a boháčovi (Lukáš 16:19-31) je ďalším dôkazom toho, že mŕtvi si pamätajú svoj pozemský život. Boháč v pekle žiada Abraháma, aby poslal Lazara späť na zem, aby varoval boháčových bratov pred osudom, ktorý čaká nespravodlivých (verše 27-28). Boháč si zjavne spomína na svojich príbuzných. Spomína si aj na svoj vlastný život plný sebectva a hriešneho pohodlia (verš 25). Spomienky boháča v pekle sa stávajú súčasťou jeho utrpenia. V príbehu sa nespomína, či Lazar má alebo nemá spomienky, ale Abrahám jednoznačne má určité vedomosti o dianí na zemi (verš 25). Až keď dosiahneme večný stav, spravodliví zanechajú všetok smútok za sebou.
English
Budeme si pamätať naše pozemské životy, keď budeme v nebi?
