Otázka
Čo je to svätý smiech?
Odpoveď
Pojem „svätý smiech“ vznikol na označenie javu, počas ktorého sa človek nekontrolovateľne smeje, pravdepodobne v dôsledku toho, že je naplnený radosťou Ducha Svätého. Charakterizujú ho záchvaty nekontrolovateľného smiechu, niekedy sprevádzané mdlobami alebo pádom na zem. Výpovede z prvej ruky od tých, ktorí túto skúsenosť zažili, sa trochu líšia, ale zdá sa, že všetci veria, že je to znak „požehnania“ alebo „pomazania“ Duchom Svätým.
Zážitok svätého smiechu je vo svojej podstate subjektívny. Preto sa v snahe nájsť pravdu o tejto veci musíme pokúsiť byť objektívni. Keď naša definícia pravdy závisí od našej skúsenosti so svetom, sme veľmi blízko k tomu, aby sme sa vo svojom myslení stali úplne relatívnymi. Skrátka, pocity nám nehovoria, čo je pravda. Pocity nie sú zlé a niekedy sú naše pocity v súlade s biblickou pravdou. Častejšie sú však v súlade s našou hriešnou prirodzenosťou. Nestála povaha srdca z neho robí veľmi nespoľahlivý kompas. „Nadovšetko klamlivé je srdce, je nenapraviteľné, kto sa v ňom vyzná?“ (Jeremiáš 17:9). Tento princíp klamlivého srdca sa konkrétne vzťahuje na jav známy ako „svätý smiech". Niet pochýb o tom, že ľudia sa na revivalistických zhromaždeniach skutočne začali nekontrolovateľne smiať. To je fakt. Čo to však v skutočnosti znamená?
V Biblii sa smiechom zaoberáme viackrát. Často sa používa na označenie posmešnej alebo pohŕdavej reakcie, ako to bolo v prípade Abraháma a Sáry, ktorí sa smiali, keď im Boh povedal, že v starobe porodia dieťa. V niektorých veršoch sa používa ako znak posmechu (Žalmy 59:8; Žalmy 80:6; Príslovia 1:26) a v iných sa zasa ostro vyjadruje o povahe samotného smiechu. Šalamún napríklad v knihe Kazateľ 2:2 uviedol nasledujúcu poznámku: „O smiechu som povedal: ,Pochabosť,‘ o radosti: ,Čo tá dokáže?‘“ V 7:3 potom pokračuje: „Lepšia je mrzutosť ako smiech, lebo aj pri zachmúrenej tvári môže byť srdcu dobre.“ Príslovia 14:13 hovoria o opaku: „Aj v smiechu môže srdce zabolieť, a radosť sa môže skončiť v zármutku.“ Oba tieto verše sú pravdivé: smutný človek sa môže smiať, aby zakryl svoj smútok, a človek môže plakať, hoci je vnútorne šťastný. Takže nielenže nám emócie nedávajú za pravdu, ale vidíme aj to, že smiech nie vždy svedčí o radosti, ale môže znamenať hnev, smútok alebo výsmech. Podobne ani nedostatok smiechu neznamená automaticky smútok. Smiech je subjektívny zážitok.
Najpresvedčivejší biblický argument proti tomu, čo sa nazýva „svätý smiech“, sa nachádza v liste Galaťanom 5:22-23. Píše sa tam: „Aj v smiechu môže srdce zabolieť, a radosť sa môže skončiť v zármutku.“ Ak je sebaovládanie ovocím Božieho Ducha, ako môže byť ovocím jeho Ducha aj nekontrolovateľný smiech? Vodcovia oživenia tvrdia, že byť „naplnený“ Duchom znamená, že sme akoby „zmietaní“ Jeho rozmarmi. Ale myšlienka, že by Boh v dôsledku pomazania Duchom spôsobil, aby sa ľudia správali opito, nekontrolovateľne sa smiali alebo vydávali zvieracie zvuky, je podľa Galaťanom 5:22-23 priamo protichodná s tým, ako Duch koná. Duch opísaný v liste Galaťanom 5 je ten, ktorý v nás podporuje sebaovládanie, nie naopak. Napokon, v Biblii nebol nikto viac naplnený Duchom Svätým ako Ježiš a Biblia ani raz nepíše, že by sa smial.
Vo svetle týchto vecí je prospešné pozrieť sa na nasledujúci úryvok z 1. Korinťanom 14, kde Pavol hovorí o hovorení jazykmi. „Veď čo by som vám osožil, bratia, keby som k vám prišiel a hovoril jazykmi, ale nehovoril by som vám slovami zjavenia ani poznania, ani proroctvom, ani učením?“ (v. 6)
„Veď ak poľnica zaznie nejasne, kto sa bude chystať do boja? Tak aj vy, ak nevydávate jazykom zrozumiteľné slová, ako možno poznať, čo hovoríte? Veď budete hovoriť do vetra.“ (v. 8-9).
„Čo teda, bratia? Keď sa zídete, každý má niečo: chválospev, učenie, zjavenie, hovorenie jazykmi či ich výklad; to všetko nech je na budovanie. Ak niekto hovorí jazykmi, nech sú to dvaja alebo nanajvýš traja, a to jeden po druhom, a jeden nech vysvetľuje. Ale ak by nemal kto vysvetľovať, nech mlčí v cirkevnom zhromaždení, ale nech hovorí sebe samému a Bohu.“ (v. 26-28).
„... veď Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja. Podľa zvyku vo všetkých svätých cirkvách“ (v. 33).
V tých časoch mnohí ľudia v zboroch hovorili jazykmi, ktoré boli pre ostatných nerozoznateľné, a preto Pavol hovorí, že boli v zbore zbytočné, pretože hovoriaci nemohol svojou rečou budovať ostatných. To isté by sa dalo aplikovať aj na svätý smiech. Načo nám to bude (pýta sa Pavol), ak sa nebudeme medzi sebou rozprávať zjavením, učením, poznaním a pravdou? Opäť hovorí: „to všetko nech je na budovanie“. Svoju argumentáciu uzatvára slovami: „veď Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja“ z čoho jasne vyplýva, že nechce, aby atmosféra v cirkvi bola atmosférou zmätku a nezmyslu, ale atmosférou poznania a budovania.
Z toho, čo Pavol hovorí, sa zdá, že to, čo sa nazýva „svätý smiech“, by patrilo do kategórie toho, čo „nie je budujúce“ pre Kristovo telo, a preto by sme sa mu mali vyhýbať. Spoznali sme, že a) smiech je nespoľahlivá emocionálna reakcia; b) môže byť znakom viacerých rôznych emócií; a c) neprináša nič užitočné. Navyše, nekontrolovateľné kŕče emócií sú v rozpore s povahou Ducha Svätého. Preto sa odporúča nehľadieť na „svätý smiech“ ako na prostriedok priblíženia sa k Bohu alebo ako na prostriedok prežívania jeho Ducha.
English
Čo je to svätý smiech?
