Otázka
Prečo je pravda o telesnom vzkriesení Ježiša Krista taká dôležitá?
Odpoveď
Pravda o telesnom vzkriesení Ježiša Krista je najdôležitejšou udalosťou v dejinách, ktorá poskytuje nevyvrátiteľný dôkaz o tom, že Ježiš je tým, za koho sa vydáva - Božím Synom. Zmŕtvychvstanie nebolo len najvyšším potvrdením jeho božstva; potvrdilo aj platnosť Písma, ktoré predpovedalo jeho príchod a vzkriesenie. Okrem toho potvrdilo Kristove tvrdenia, že bude vzkriesený na tretí deň (Ján 2:19-21; Marek 8:31; 9:31; 10:34). Ak nebolo vzkriesené Kristovo telo, nemáme nádej, že bude vzkriesené aj to naše (1. Korinťanom 15:13, 16). V skutočnosti bez Kristovho telesného vzkriesenia nemáme Spasiteľa, spasenie ani nádej na večný život. Ako povedal apoštol Pavol, naša viera by bola „zbytočná“ a životodarná moc evanjelia by bola úplne vylúčená.
Keďže naše večné osudy závisia od pravdy o tejto historickej udalosti, vzkriesenie bolo terčom najväčších satanových útokov proti cirkvi. Historickosť Kristovho telesného zmŕtvychvstania preto v priebehu storočí skúmali a skúmajú zo všetkých strán a donekonečna ho skúmali nespočetní učenci, teológovia, profesori a ďalší. A hoci bolo postulovaných množstvo teórií, ktoré sa snažia vyvrátiť túto významnú udalosť, neexistuje žiadny dôveryhodný historický dôkaz, ktorý by potvrdzoval niečo iné ako jeho doslovné telesné vzkriesenie. Na druhej strane, jasné a presvedčivé dôkazy o telesnom vzkriesení Ježiša Krista sú ohromujúce.
Napriek tomu od kresťanov v starovekom Korinte až po mnohých dnešných kresťanov pretrvávajú nedorozumenia týkajúce sa niektorých aspektov vzkriesenia nášho Spasiteľa. Niektorí sa pýtajú, prečo je dôležité, že Kristovo telo bolo vzkriesené? Nemohlo byť jeho vzkriesenie len duchovné? Prečo a ako vzkriesenie Ježiša Krista zaručuje telesné vzkriesenie veriacich? Budú naše vzkriesené telá rovnaké ako naše pozemské telá? Ak nie, aké budú? Odpovede na tieto otázky sa nachádzajú v pätnástej kapitole Pavlovho prvého listu cirkvi v Korinte, cirkvi, ktorú založil niekoľko rokov predtým, počas svojej druhej misijnej cesty.
Okrem toho, že v mladej korintskej cirkvi narastali frakcie, šírilo sa tam aj nepochopenie niektorých kľúčových kresťanských doktrín vrátane vzkriesenia. Hoci mnohí Korinťania akceptovali, že Kristus bol vzkriesený (1. Korinťanom 15:1, 11), mali problém uveriť, že iní by mohli byť alebo budú vzkriesení. Pretrvávajúci vplyv gnostickej filozofie, ktorá tvrdila, že všetko duchovné je dobré, zatiaľ čo všetko fyzické, ako napríklad naše telá, je vo svojej podstate zlé, bol v podstate zodpovedný za ich zmätok, pokiaľ ide o ich vlastné vzkriesenie. Myšlienka odporného mŕtveho tela, ktoré by malo byť večne vzkriesené, bola preto niektorými a určite aj vtedajšími gréckymi filozofmi silne odmietaná (Skutky 17:32).
Väčšina Korinťanov však chápala, že Kristovo vzkriesenie bolo telesné, a nie duchovné. Veď vzkriesenie znamená „vstať z mŕtvych“; niečo sa vracia k životu. Chápali, že všetky duše sú nesmrteľné a po smrti okamžite odchádzajú k Pánovi (2. Korinťanom 5:8). „Duchovné“ vzkriesenie by teda nemalo zmysel, pretože duch neumiera, a preto nemôže byť vzkriesený. Okrem toho si boli vedomí, že Písmo, ako aj sám Kristus tvrdili, že jeho telo vstane z mŕtvych na tretí deň. Písmo tiež jasne hovorilo, že Kristovo telo neuvidí rozklad (Žalmy 16:10; Skutky 2:27), čo by nemalo zmysel, ak by jeho telo nebolo vzkriesené. Napokon, Kristus svojim učeníkom dôrazne povedal, že to bolo jeho telo, ktoré bolo vzkriesené: „Veď duch nemá mäso a kosti — ale ja, ako vidíte, mám“ (Lukáš 24:39).
Aj v tomto prípade sa však obavy Korinťanov týkali ich osobného vzkriesenia. Pavol sa preto snažil Korinťanov presvedčiť, že keďže Kristus vstal z mŕtvych, aj oni jedného dňa vstanú z mŕtvych a že obe vzkriesenia - Kristovo a naše - musia stáť alebo padnúť spolu, lebo „ak niet zmŕtvychvstania, ani Kristus nebol vzkriesený“ (1. Korinťanom 15:13).
„Kristus však bol vzkriesený z mŕtvych ako prvotina tých, čo zomreli. Lebo ako skrze človeka prišla smrť, tak prišlo skrze človeka aj zmŕtvychvstanie. Lebo ako v Adamovi všetci zomierajú, tak aj v Kristovi budú všetci oživení“ (1. Korinťanom 15:20-22).
Keď bol Ježiš Kristus vzkriesený, stal sa „prvotinou“ všetkých, ktorí budú vzkriesení (pozri aj Kolosanom 1:18). Izraeliti nemohli úplne pozbierať úrodu, kým nepriniesli reprezentatívny výber (prvotiny) kňazom ako obetu Pánovi (3. Mojžišova 23:10). To isté hovorí Pavol v 1. Korinťanom 15:20-22. Kristovo vlastné vzkriesenie bola „prvotina“ vzkriesenej „žatvy“ veriacich mŕtvych. Jazyk „prvotiny“, ktorý Pavol používa, naznačuje, že niečo bude nasledovať, a tým niečím budú jeho nasledovníci - zvyšok „žatvy“. Takto Kristovo vzkriesenie zaručuje to naše. Jeho vzkriesenie si skutočne vyžaduje naše vzkriesenie.
A aby Pavol rozptýlil ich obavy týkajúce sa spojenia ducha s telom, ktoré považovali za nežiaduce, vysvetlil im povahu našich vzkriesených tiel a to, ako sa budú líšiť od našich pozemských tiel. Pavol prirovnal naše zosnulé pozemské telá k „semenu“ a Boh nám nakoniec poskytne iné telo (1. Korinťanom 15:37-38), ktoré bude podobné Kristovmu slávnemu vzkriesenému telu (1. Korinťanom 15:49; Filipanom 3:21). Vskutku, tak ako v prípade nášho Pána, aj naše telá, ktoré sú teraz pominuteľné, zneuctené, slabé a prirodzené, budú jedného dňa vzkriesené na telá, ktoré budú nepominuteľné, slávne, mocné a duchovné (1. Korinťanom 15:42-44). Naše duchovné telá budú dokonale vybavené na nebeský, nadprirodzený život.
English
Prečo je pravda o telesnom vzkriesení Ježiša Krista taká dôležitá?
