Je sedem katolíckych sviatostí biblických?




Otázka: Je sedem katolíckych sviatostí biblických?

Odpoveď:
„Sviatosti sú vonkajšími znakmi vnútornej milosti, ustanovenými Kristom pre naše posvätenie” (prevzaté z Katolíckej encyklopedie). Rímskokatolícka cirkev učí, že zatiaľ čo Boh udeľuje milosť človeku bez vonkajších symbolov (sviatostí), On sa rozhodol udeliť milosť človeku aj prostredníctvom viditeľných symbolov. Pretože to Boh vykonal, človek je hlúpy, ak nevyužije tento prostriedok na získanie posvätenia, ktorý Boh ponúka.

Aby sa mohlo niečo označiť za sviatosť, rímskokatolícka cirkev uvádza, že to musí spĺňať nasledujúce tri kritériá: a) musí byť externá, teda že je rozumným znateľným znakom posväcujúcej milosti, b) musí sa riadiť posväcujúcou milosťou, c) musí byť zriadená Bohom, alebo ešte presnejšie, Bohom-Človekom Ježišom Kristom. A tak sviatosti sú nielen symbolom, ale verí sa, že skutočne udeľujú posväcujúcu milosť prijímateľovi. Rímskokatolícka cirkev verí, že všetky jej sedem sviatostí zriadil sám Kristus. Existuje teda sedem rímskokatolíckych sviatostí, ktoré sú:

1) Krst, ktorý, ako učí rímskokatolícka cirkev, odstraňuje dedičný hriech, pričom ho napĺňa posväcujúcou milosťou.
2) Pokánie, v ktorom človek vyznáva svoje hriechy kňazovi.
3) Eucharistia, považovaná za prijatie a konzumáciu skutočného tela a krvi Krista.
4) Birmovanie, formálne prijatie do cirkvi spolu s osobitným pomazaním Ducha Svätého.
5) Pomazanie chorých alebo posledné požehnanie, ktoré sa vykonáva na umierajúcom človeku kvôli duchovnému a fyzickému posilneniu ako prípravou pre nebo. V kombinácii s vyznaním a Eucharistiou sa to nazýva posledné pomazanie.
6) Vysvätenie kňazov, proces, ktorým sa muži ustanovujú do duchovenstva.
7) Manželstvo, ktoré poskytuje osobitnú milosť manželskému páru.

V nasledujúcej časti sú uvedené verše bežne citované na podporu rímskokatolíckeho vierovyznania ohľadom sviatostí: „A pre tú príčinu ťa upomínam, aby si roznecoval dar Boží, ktorý je v tebe, daný ti vzložením mojich rúk.” (2 Timoteovi 1:6). „Ježiš mu odpovedal, „Amen, amen ti hovorím, že ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho.” (Ján 3:5). „nie zo skutkov spravodlivosti, ktoré by sme asi my boli činili, ale podľa svojho milosrdenstva nás spasil kúpeľom opätného splodenia a obnovením Svätého Ducha,” (Títovi 3:5). „aby ju posvätil očistiac ju kúpeľom vody, slovom,” (Efežanom 5:26). „Keby ste odpustili hriechy niektorých ľudí, sú im odpustené, a keby ste zadržali hriechy niektorých ľudí, sú im zadržané.”” (Ján 20:23). „A modlitba viery uzdraví chorého, a Pán ho pozdvihne, a ak urobil hriechy, odpustí sa mu.” (Jakoba 5:15). „Vtedy vzkladali na nich ruky, a dostávali Svätého Ducha.” (Skutky 8:17). „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravdivý pokrm a moja krv pravdivý nápoj.” (Ján 6:54-55).

So zreteľom na vyššie uvedené časti Písma by sa pri pohľade na samotné tieto verše mohlo zdať, že naozaj vyjadrujú určitý úžitok (ako je večný život, odpustenie hriechov, prítomnosť Ducha Svätého alebo Jeho moc či duchovný dar služby, atď.). Keď sa však zaradia do kontextu Písma ako celku, neexistuje žiadny základ pre presvedčenie, že by Boh mal niekedy v úmysle vnímať tieto pasáže ako podporu pre obrady ako prostriedok na získanie milosti. Inými slovami, celková predstava „sviatostí”, ktoré prinášajú spasiteľnú milosť ľuďom, je nebiblická.

Existujú dve hlavné sviatosti, o ktorých rímskokatolícka cirkev výslovne tvrdí, že sa ich človek musí zúčastniť, aby získal večný život: krst a prijímanie. Kvôli svojmu presvedčeniu, že sa na spasenie vyžaduje krst, rímskokatolícka cirkev zachováva svoju predstavu, že je dôležité krstiť novorodené deti. Nikde v Písme však nenájdete ani len jediný príklad alebo prikázanie, že by sa to malo vykonávať. Niektorí rímskokatolíci používajú Skutky 16:33 ako možný príklad, pretože sa tam hovorí, že filipský strážny žalára „a jeho domáci” boli pokrstení. Ale keď uvedieme tento verš do kontextu, všimneme si dve veci:

(1) Keď sa strážny žalára opýtal Pavla, čo musí urobiť na to, aby bol spasený, Pavol NEPOVEDAL, „uver v Ježiša, daj sa pokrstiť a zúčastni sa prijímania”. Pavol skôr povedal, „Uver v Pána Ježiša Krista a budeš spasený ty aj tvoj dom” (v. 31). A tak vidíme, že je to viera, ktorá je tou ingredienciou nevyhnutnou na spasenie. Bolo pochopiteľné, že človek, ktorý uveril, sa dal aj pokrstiť, ale krst nebol na získanie spasenia nevyhnutný. Keby bol, Pavol by mu určite pripisoval väčšiu váhu na svojich misijných cestách (1 Korinťanom 1:14-18).

(2) Vidíme, že „rodina” nemohla zahŕňať novorodencov ani batoľatá, keďže vo verši 34 sa hovorí, že strážny žalára „plesal s celým domom uveriac Bohu”. Novorodenci a batoľatá však svoju vieru v Boha nedokážu takýmto spôsobom vyznávať.

Znova a znova v rámci celého Písma je to viera a nie viera PLUS krst, ktorá sa vníma ako prostriedok, ktorým človek prijíma spasenie (Ján 1:12; 3:14-16; Efežanom 2:8-9; Rímanom 3:19-26; 4; 10:9-13; atď.).

Čo sa týka prijímania, rímskokatolícka cirkev jasne deklaruje, že verš Ján 6:53 berie doslova, keď Ježiš hovorí, „ak nebudete jesť tela Syna človeka a piť jeho krvi, nemáte v sebe života”. Problém však je, že ich viera, že Ježiš hovorí na tomto mieste doslova, nezapadá do kontextu tejto pasáže, v ktorej Ježiš opakovane hovorí o dôležitosti viery v Neho a jeho prichádzajúcej smrti ako odčinenia za ich hriechy (pozri verše Ján 6:29,35,40,47 a ako tie verše zapadajú do celkového posolstva Evanjelia podľa Jána tak, ako je to uvedené v Ján 20:31).

Po pozornom preskúmaní ostatných sviatostí v kontexte zistíme, že presvedčenie o tom, že prinášajú „posväcujúcu milosť”, nezapadá do kontextu zvyšku Biblie. Áno, všetci kresťania by mali byť pokrstení, krst nás však nenaplní milosťou. Áno, všetci kresťania by sa mali zúčastňovať na Večeri Pánovej, ale to neprináša posväcujúcu milosť. Áno, mali by sme vyznávať svoje hriechy, nie kňazovi, ale skôr Bohu (1 Jána 1:9). Absolvovanie formálneho školiaceho programu a formálneho prijatia do cirkvi je dobrá vec, neprináša však spasiteľnú milosť. Oficiálne vysvätenie za kňaza cirkvi je úctyhodná vec, ale ani to nevedie k milosti. Vstup do manželstva je úžasná a požehnaná udalosť v živote dvojice, ale to nie je prostriedok, akým nám Boh udeľuje milosť. Byť v prítomnosti a modliť sa za umierajúceho spoločne s ním je zbožný skutok – to však nijako nepridáva milosť na váš účet.

Celá milosť, ktorú budeme kedy potrebovať, sa prijíma v momente, keď človek uverí v Ježiša ako svojho Spasiteľa (Efežanom 2:8-9). Spasiteľná milosť, ktorá sa udeľuje v momente pravej viery je jediná spasiteľná milosť, k prijatiu ktorej nás Božie Slovo vyzýva. Táto milosť sa prijíma vierou, nie dodržiavaním obradov. Takže, zatiaľ čo sedem sviatostí sú „prospešné veci”, keď sa chápu v biblickom kontexte – predstava siedmych sviatostí ako „prostriedku na získanie posväcujúcej milosti” je však absolútne nebiblická.



Návrat na slovenskú domovskú stránku



Je sedem katolíckych sviatostí biblických?